Po dni plnom spoznávania rušných ulíc Mandalay, miestnych trhovísk, budhistických chrámov, ale aj bývalých kráľovských miest Sagaing a Mingun sme sa zobudili do ďalšieho nádherného rána. Cez naše ubytovanie sme si za rozumnú cenu (nezapísala som si presnú sumu, ale myslím, že to bolo okolo 35-40 tisíc kyatov pre 2 osoby) dohodli celodennú túru po meste Mandalay a jeho okolí, ktorá začínala už o piatej hodine rannej, pretože nás čakal jedinečný zážitok v podobe výstupu na slávny Mandalay Hill a pohľad z výšky na prebúdzajúci sa Mandalay za východu slnka.

Tip: Prečítajte si aj tento článok, v ktorom sa dozviete, ako vyzeral náš prvý kontakt s exotickým Mjanmarskom, čo nás prekvapilo, šokovalo a zaujalo.

Budíček o štvrtej ráno bol pre nás (nočné sovy) mimoriadne nepríjemný a náročný, ale verili sme, že to bude stáť naozaj za to a užijeme si krásny východ slnka s ešte krajším výhľadom na okolie. Náš šofér nás už čakal pred hotelom a keď sme vykročili z budovy, čakal nás prvý nemilý šok – bolo zamračené, popŕchalo a ešte k tomu fúkal nepríjemný vietor .

Výstup na Mandalay Hill

Mandalay Hill je kopec, ktorý sa týči do výšky 230 metrov nad mestom a nachádza sa na ňom okrem iného bohato zdobená pagoda Su Taung Pyai. Za približne 20 minút sme si to pekne vyšlapali po schodoch až na samotný vrchol (samozrejme naboso), kde nás okrem nie príliš vydareného východu slnka čakali úžasné výhľady a scenérie všade navôkol. Obdivovali sme všadeprítomné malé svätyne, trblietavý, až gýčový chrám a najlepšie na tom bolo, že aj tu sme boli úplne sami a prví čínski turisti začali prichádzať, až keď sme to mali namierené naspäť k nášmu autíčku so šoférom.

Chrámy a kláštory v Mandalay

Ďalej sme pokračovali k celkom opustenej Kuthodaw Pagoda kúsok od Mandalay Hill, ktorá je prezývaná aj ako “najväčšia kniha na svete“. V 729 stupách sú umiestnené kamenné dosky s posvätným textom zo všetkých 15 kníh Tripitaky (učenie Buddhovo). Na tomto mieste sme strávili viac času a s pokorou sme sledovali mníchov pri svojej rannej modlitbe. Neviem ako vás, ale mňa to napĺňa neuveriteľným pokojom a harmóniou, na chvíľu spomalím aj ja, prípadne si zameditujem, alebo porozmýšľam nad určitými vecami, poďakujem za možnosť byť tu a teraz a po takejto skúsenosti za cítim vždy ako znovuzrodená.

V blízkosti Kuthodaw Pagoda sme navštívili ešte niekoľko zaujímavých miest, z ktorých by som určite vyzdvihla Shwenandaw Monastery. Je úžasným príkladom tradičného barmského dreveného kláštora, ale aj pripomienkou na zničený Mandalajský palác. Kedysi bola táto budova súčasťou palácového komplexu , kde kráľ Mindon žil aj zomrel. Neskôr ju kráľ Thibaw Min nechal rozobrať a za hradbami znova postaviť. Vďaka presťahovaniu sa podarilo zachrániť tento kláštor pred zničením počas druhej svetovej vojny a dodnes môžeme obdivovať jeho nádherné rezby z tíkového dreva. Pre zaujímavosť dodávam, že Mjanmarsko je najväčším producentom tíkového dreva na svete .

Zastavili sme sa ešte v Sandadamuni Paya, kde je uložená obrovská železná socha Buddhu a v niekoľkých ďalších menších kláštoroch a chrámoch, ktorých je v samotom meste Mandalay neúrekom.

Významným pútnickým miestom je Mahamuni Paya, ktorú dal postaviť kráľ Bodawpaya v roku 1784. Je jednou z najuctievanejších budhistických svätýň v Mjanmarsku. V strede komplexu sa nachádza 4 metrová najposvätnejšia socha Buddhu, pôvodne z bronzu, no dnes je pokrytá takmer 20 centimetrovou vrstvou zlatých lístkov, ktoré tu lepia pútnici z celej krajiny. Socha je prístupná z najbližšej vzdialenosti len mužom a aj tí musia byť vhodne oblečení, aby ich k soche vôbec pustili (takže chlapi, žiadne kraťasy, ani tielka). V ostatných častiach komplexu sú však umiestnené obrazovky, na ktorých uvidíte túto Buddhovu sochu, takže jej môžete vzdať poctu aspoň takouto formou.

Mandalajský kráľovský palác

Našou ďalšou zastávkou bol rozľahlý areál Mandalajského kráľovského paláca, ktorý je obklopený hradbami dlhými 3,2 km a vysokými 8 metrov. Okolo hradieb je 70 metrov široká vodná priekopa. V skutočnosti je to len nanovo postavená kópia pôvodného palácového komplexu, ktorý bol zničený požiarom v období druhej svetovej vojny. Z pôvodného komplexu sa zachovala len časť hradieb, vodná priekopa a základy, na ktorých je postavený zrekonštruovaný kráľovský palác a niekoľko desiatok ďalších budov. Medzi nimi vyniká Zrkadlový palác, Múzeum histórie a vyhliadková veža (Watch Tower), odkiaľ je famózny pohľad na celý areál.

Amarapura

Pomaly sme sa presunuli do 11 kilometrov vzdialeného bývalého hlavného mesta Amarapura, kde sa nachádza najväčší budhistický kláštor v krajine a je jedným z najvýznamnejších centier budhistického vzdelávania, kde žije viac než tisíc mníchov a učencov. Každý deň okolo 10:30 môžete sledovať rituál prijímania jedinej potravy, ktorú mnísi za deň spotrebujú. Boli sme poctení a v miernom šoku, keď sa s nami jeden mních podelil o svoju stravu a bol to jeden zo silných momentov našej návštevy tohto mystického miesta. Chvíľu sme sa ešte rozprávali s mníchmi o kláštore, o budhistickej viere, našom nádhernom Slovensku a všeobecne o živote a preč sme odchádzali s dobrým pocitom na duši. V posledných rokoch sa toto miesto bohužiaľ stáva turistickou atrakciou číslo jedna a aj keď na jednej strane tým dokážu finančne pokryť chod kláštora, na strane druhej často prichádzajú turisti, ktorí absolútne nerešpektujú miestne zvyklosti a ignorujú zákazy.

Je to odlišný svet, náročný, štrukturovaný, s presne naplánovaným časom pre všetko. Napriek tomu sú však návštevníci vrelo vítaní a vždy sa tu nájde čas na úsmev, smiech a krátku debatu. Ja len naozaj dúfam, že turisti budú prejavovať viac rešpektu a úcty, ktorú si tento kláštor a mnísi naozaj zaslúžia.

Nasadli sme do auta a pokračovali sme návštevou slávneho mosta U Bein Bridge. Tento 200 rokov starý most je so svojou dĺžkou 1,2 km najdlhším tíkovým mostom sveta a vedie cez plytké jazero Taungthaman, pomenované po ľudožrútskom obrovi, ktorý sem údajne prišiel hľadať Buddhu.

Väčšina ľudí sem prichádza sledovať východ a západ slnka, kedy sa tento skvost stáva pravdepodobne najfotogenickejším miestom v okolí Mandalay a môžete si ho užiť z loďky, alebo sa po ňom poprechádzať, či len tak obdivovať z diaľky, v každom prípade má svoje jedinečné čaro. Pripravte sa však aj na veľké davy turistov najmä počas západu slnka. Chceli sme prejsť až na druhú stranu jazera, ale silný vietor nás odradil, tak sme aspoň naplno využili čas a pofotili túto nádheru z každého možného uhla.

V Amarapure sme sa zastavili ešte v niekoľkých pagodách, konkrétne v Pahtodawgyi a Kyauktawgyi Paya, kde neboli žiadni turisti a opäť sme si vychutnávali tú úžasnú samotu, ktorú máme na týchto posvätných miestach najradšej. Zavítali sme aj do manufaktúry na výrobu londží (longi), ktoré sú tradičným mjanmarským odevom a obdivovala som všetky tie prekrásne farby a materiály, z ktorých sú vyrobené. Ja som samozrejme neodolala a nejakú maličkosť som si priniesla aj domov .

Konským záprahom po Inwa (Ava)

Našou poslednou zastávkou bolo niekdajšie kráľovské hlavné mesto Inwa (alebo aj Ava), ktoré bolo postavené na umelom ostrove prepojením riek Myitnge a Irrawaddy kanálom Myittha na jeho južnej strane. Do mesta sme sa presunuli loďou (respektíve malým trajektom) za symbolických 800 kyatov/osoba obojsmerne a na opačnej strane nás už netrpezlivo čakal zástup aktívnych Barmáncov, ktorí sa predbiehali v tom, kto z nich nás povozí po meste. Jedinou možnosťou dopravy po meste je totiž konský povoz. Mladému Barmáncovi sme zaplatili 5000 kyatov/2 osoby za hodinovú jazdu v štýlovom, farebnom konskom záprahu, ale na túto cestu by sa podľa mňa hodil skôr tank. Pešia udupaná cesta bola posiata obrovskými priehlbinami a doslova sme nadskakovali a búchali si hlavy o striešku. Rozhodne to bol zážitok na nezaplatenie a dodalo to našej návšteve na autentickosti.

V samotnom meste nám najviac učaroval kláštor Bagaya, ktorý je komplet postavený z tíkového dreva a Maha Aung Mye Bonzan Monastery. Úplne najviac ma však bavilo sledovať okolie a život miestnych obyvateľov na tomto umelom ostrove. Aj keď som bola na konci tohto výletu totálne otrasená a poudieraná, stálo to skutočne za to. Bola to príjemná skúsenosť a návrat do minulosti bez áut a smogu. Domáci obyvatelia sa tu presúvali tiež pomocou konského záprahu, na bicykloch a niektorí aj na skútroch (ale takých bolo našťastie pomenej). Čas sa tu akoby zastavil, ľudia si tu pomáhali, obrábali svoju pôdu, venovali sa rybolovu alebo lákali turistov na jazdu po meste.

Nás čakal už len návrat do 20 km vzdialeného Mandalay a hrial nás príjemný pocit z naplno využitého dňa.

Mandalay a celé jeho okolie je krásne miesto s úžasnou atmosférou, ktoré určite odporúčam navštíviť. Som presvedčená o tom, že má každému čo ponúknuť a nikto odtiaľ neodíde sklamaný. Nachádza sa tu množstvo turisticky zaujímavých miest, prekrásne chrámy, pagody a kláštory, privítajú vás tu milí a usmievaví ľudia, farebné a rušné trhoviská, lacné exotické ovocie a v neposlednom rade na vás čakajú parádne zážitky, ktoré vám ostanú do konca života.

Ak sa vám článok páčil a myslíte si, že by pomohol aj ostatným, budem z celého srdca vďačná za jeho zdieľanie, pretože je to pre mňa najväčšia odmena za čas, ktorý som venovala jeho písaniu.

Naša cesta po Mjanmarsku začínala v niekdajšom kráľovskom hlavnom meste Mandalay, kam sme prileteli z Chiang Mai v Thajsku. Aj keď mám vždy dopredu naštudované aspoň základné informácie o danom mieste, možnostiach dopravy a podobne, po vystúpení z lietadla pravidelne zažívam moment prekvapenia a cítim sa stratená v tom pre mňa cudzom svete.
Inak tomu nebolo ani v Mandalay. No našťastie vždy natrafíme na milých a ochotných ľudí, ktorí nám radi pomôžu a o pár minút sme už sedeli v zdieľanom minivane s ďalšími zvedavými backpackermi a smelo sme sa vydali za naším trojtýždňovým dobrodružstvom po tejto nepoznanej krajine.
Mingalabar, Myanmar!

Presun z letiska do centra mesta

Mandalay je obrovské mesto (druhé najväčšie po Yangone) a ubytovanie sme si vybrali v jeho centre, aby sme sa mohli pešo presúvať po jeho zaujímavých pamiatkach a ráno navštevovať lokálne trhy, ktoré obaja tak milujeme pre ich autentickosť a farebnosť. Mobil nám ukazoval, že cesta z letiska priamo do centra mesta nám zaberie asi hodinu a pol…tak určite . Realita bola taká, že sme cestovali asi tri hodiny, keďže sme rozvážali po celom meste aj ďalších členov posádky a k tomu všadeprítomné dopravné zápchy, ktoré sú také charakteristické pre celý región… zrazu z toho vznikne jedna nekonečná jazda, na konci ktorej ste takí vyčerpaní, že jediná vec na ktorú dokážete pomyslieť je sprcha a posteľ.

Míňali sme ošarpané a polorozpadnuté budovy, slumy, ale aj nádherné chrámy, novopostavené moderné hotely a nákupné centrá. Silné kontrasty kam len oko dovidí. Pri takýchto dlhých presunoch má človek aspoň čas a priestor na to, aby si všímal ľudí, prostredie, prirodzený ruch veľkomesta.

Úsmev na tvárach nám vyčaril personál Hotela Nova, kde sme boli ubytovaní, pretože tí nás čakali rovno pred vchodom, okamžite sa ujali našich batohov a postarali sa o nás ako o nejaké celebrity. Tak tomuto hovorím wow efekt… žeby som si predsa len mala naštudovať viac informácií o tejto krajine, alebo som iba hľadala na zlých stránkach? Každopádne som nečakala takúto pohostinnosť a príjemne nás to zaskočilo.
Z vrchného poschodia sme mali jedinečný výhľad na večerný, rozsvietený Mandalay a po rýchlej sprche sme sa vybrali plní očakávania do rušných ulíc tohto veľkomesta.

Hlad je mocný pán a pokukovali sme po nejakej dobrej vývarovni, kde by nám neskoro večer ešte uvarili tradičné mjanmarské jedlo. Bingo! Z princípu chodíme vždy tam, kde jedia aj domáci, pretože to je väčšinou záruka dobrej kvality a vieme, že im tam jedlo celé dni len tak nestojí, takže ani nám nehrozia črevné problémy. Na jeden takýto warung sme natrafili neďaleko Hotela Nova a prvý kontakt s mjanmarským jedlom dopadol na výbornú. Karí s ryžou to istí.

Horšie to však bolo so situáciou na cestách, pretože premávka bola šialená (v zmysle, že oni nemajú žiadne dopravné predpisy, alebo ak aj majú, pre našinca sú jednoducho nepochopiteľné) a v priebehu desiatich minút ma nezávisle od seba takmer zrazili dvaja motorkári a jedno auto. Chodcov si vôbec nevšímajú a pri cúvaní zásadne nepoužívajú spätné zrkadlá, tak si určite viete predstaviť, ako to tam potom vyzerá… áno, boli sme svedkami mnohých dopravných nehôd rovno pred naším nosom.
Navyše sú takmer neustále pod vplyvom ľahkej drogy, ktorá je tu mimoriadne populárna a s obľubou ju užívajú mladí a starí zároveň. Ide o betel, ktorý sa pripravuje z betelového orechu zabaleného do listu stromu, ktorý sa potrie vápnom, zroluje sa a po požutí môže naplno prejaviť všetky svoje povzbudzujúce účinky (vedľajším efektom je zvýšená tvorba slín a zafarbenie jazyka, zubov, úst aj slín do červena a veľmi často ich musia vypľúvať, následkom čoho sú červené pľuvance úplne všade – na ulici, chodníku, na podlahe v chráme, dokonca si odpľúvajú do kýblika aj v reštaurácii).

Po návrate na izbu som bola rada, že vôbec žijem a bolo mi jasné, že boj s dopravou ešte neskončil, no tentokrát to bolo Livka vs. pekelné stroje 3:0 pre mňa .

Nastal čas otestovať lokálny internet, o ktorom sa toho tiež popísalo kadečo na rôznych fórach a musím povedať, že wifi fungovala úplne v každom ubytku, aj keď možno pomalšie, ale stále lepšie ako nič. Ešte na letisku sme si samozrejme dokúpili aj miestnu SIM kartu s dátovým balíčkom, aby sme boli v spojení so svetom aj v odľahlejších oblastiach krajiny. Tá tiež fungovala bezchybne, takže Myanmar, palec hore v tomto technologickom pokroku .

Jediná vec ktorá tu chýbala, bol roaming, pretože slovenskí a českí operátori nemajú zazmluvnený roaming s Mjanmarskom (bola to celkom haluz keď mi mobil neustále hlásil, že sa nachádzam niekde v Kongu ), takže pri volaniach a sms-kách domov budete musieť použiť lokálnu SIM kartu a v prípade, že čakáte nejaký dôležitý hovor alebo správu zo Slovenska/ Čiech, máte smolu… dotyčná osoba sa vám na vaše mobilné číslo nedovolá. Jedinou možnosťou je potom volanie cez Skype, WhatsApp a podobne.

Na ďalší deň sme nemali žiadne konkrétne plány, chceli sme len nasávať atmosféru mesta a užívať si tú nekonečnú slobodu, ktorú milujem najviac pri každej návšteve novej krajiny… vydať sa do neznáma bez konkrétneho cieľa a len tak sa nechať unášať na vlnách pocitov a fantázie.
Ráno nás čakali bohaté mjanmarské raňajky a ja som samozrejme musela ochutnať všetky dobroty ktoré som videla na stole, čo sa mi neskôr celkom vypomstilo. No našťastie existuje Ercefuryl a Imodium, ktorí boli našimi vernými spoločníkmi počas celého pobytu .

Potulky po meste

Našou prvou zastávkou bol neďaleký budhistický chrám, kde sa nachádzala zmenšenina slávneho zlatého balvanu Kyaiktyo a zároveň prichádzal aj náš prvý bližší kontakt s domácim obyvateľstvom a ich tradíciami. Dievčatá, ktoré mali tváre pomaľované bielou farbou (ide o rozdrvenú kôru stromu tanaka, ktorá sa zmieša s vodou a potom sa nanáša na pleť ako prirodzená ochrana pred slnkom), krvavé úsmevy chlapov v sukniach, staré ženy spokojne bafkajúce hrubé cherootové cigary, červené fľaky na ulici ako po krčmovej bitke… kultúrny šok bol silný, ale po pár dňoch sme si na to zvykli (teda až na tie pľuvance červenej farby).

Práve kontakt s miestnym obyvateľstvom a ich zvyky sú to, čo ma najviac baví na cestovaní. Je to niečo, na čo vás nepripraví žiadny bedeker ani internet a musíte to zažiť na vlastnej koži, aby ste pochopili.
Už pred vstupom do chrámu boli veľké tabule ktoré upozorňovali návštevníkov na to, aby do chrámu nevkročili v topánkach, ale naboso. Toto pravidlo platí na každom posvätnom budhistickom mieste a mali by ste ho rešpektovať. Samozrejmosťou sú aj zahalené kolená a ramená.

Chrámy v Mjanmarsku sú pompézne a majestátne, o čom sme sa presvedčili zakaždým, keď sme do nejakého vstúpili. Nemohla som sa vynadívať, toľko krásy pohromade len ťažko nájdete v inej krajine. Vďaka milodarom od obyvateľov sa neustále stavajú nové a rekonštruujú sa staré. Aj keď patrí Mjanmarsko k najchudobnejším krajinám sveta, ľudia tu pravidelne niečo darujú chrámom, budhistickým kláštorom a mníchom, pretože veria v karmu a ak oni raz budú niečo potrebovať, tak sa im to vráti. Veľmi pekná myšlienka v dobe, kedy každý myslí hlavne len na seba .

Čo zaseješ, to žneš.

Čo dávaš, to dostávaš.

Čo vidíš v druhých, je odrazom teba.

Pamätaj, život je ozvena.

Vždy sa všetko každému vráti.

Chrámy sú však často aj domovom bezdomovcov, ktorí tu ležia na podlahe a žobrú peniaze od turistov.

Presunuli sme sa na lokálne trhy, ktoré hrali všetkými farbami vďaka nádherným sukniam longi (tradičný mjanmarský odev), sarongom a exotickému ovociu. Prvýkrát sme videli na vlastné oči, ako vyzerá tanaka, či betelové listy ktoré tu s obľubou žujú a nakúpili sme si nejaké zásoby jedla na horšie časy (neodvážili sme sa kúpiť nič iné okrem manga a banánov ).

Zaprášené ulice, špina, bordel, mix farieb a vôní ulice, chaos, pouličné stánky, stovky skútrov, úplne iná mentalita ľudí, iné zvyky a správanie… jednoducho nádhera. Toto je pre mňa tá pravá exotika, ktorú pri každej svojej ceste hľadám a ak to nájdem, pohladí ma to na duši a dobíja neskutočnou energiou. Juhovýchodná Ázia je ako droga, taká lákavá, odlišná a keď sa jej raz nadýchnete, túžite z nej vidieť stále viac a viac.

Pretože sme na celý deň ešte nemali program, začali sme sa na trhu vypytovať ľudí, či nepoznajú niekoho kto by nás zobral za rozumné peniaze na Sagaing Hill a do Mingunu a hneď sa pri nás pristavilo niekoľko šoférov, ktorí boli radi, že dostanú nejaký dobrý kšeft.
Vybrali sme šoféra s najlepšou cenovou ponukou, ktorý so sebou zobral ešte aj sprievodcu aby nám čo-to porozprával o histórii krajiny, obyvateľoch a miestach ktoré navštívime.

Návšteva Sagaing Hill a niekdajšieho kráľovského mesta Mingun

Cesta na Sagaing Hill bola dlhá, boli sme dokonca svedkami dopravnej nehody, kedy sa v strede križovatky zrazilo auto so skútrom, na ktorom sedelo aj malé dieťa. Dych sa mi na malý okamih zastavil, ale keď som videla že chlapček je v poriadku, trošku sa mi uľavilo. No napriek tomu som mala strach z každej jednej cesty po tejto krajine, pretože ako som už spomínala, takúto dopravu som nezažila ešte v žiadnej ázijskej krajine (a to som si myslela, že nemôže byť nič horšie ako Srí Lanka).
Ako sme sa blížili k mostu, ktorý spája oba brehy rieky Irrawaddy, pred nami sa už na obzore týčili zelené pahorky Sagaing s vyše 600 pagodami a chrámami pokrytými zlatom či bielou slonovinou. Ťažko by som vybrala jeden, ktorý sa oplatí navštíviť najviac, ono to funguje v dokonalej harmónii ako celok a práve v tom spočíva jedinečnosť tohto miesta – nech už vyleziete na hociktorú pagodu, pred vami sa otvoria famózne výhľady na celé okolie posiate desiatkami menších či väčších chrámov.

Sagaing Hill má neskutočné vibrácie a určite by ste nemali vynechať jeho návštevu.
My sme boli hneď v niekoľkých chrámoch, konkrétne v Soon U Pon Nya Shin Paya, U Min Thonze Pagoda a ešte v jednom, ktorého názov som si nezapísala :-/ .

Zo Sagaing sme sa presunuli do mesta Mingun, ktorý sa nachádza taktiež pozdĺž rieky Irrawaddy, 11 km severne od Mandalay na opačnom brehu rieky. Je to zaujímavé miesto s niekoľkými pamätihodnosťami. Najslávnejšou je jednoznačne nedokončená stupa Mingun Pahtodawgyi, o ktorej sme sa dozvedeli, že v podstate je len prasknutým základom plánovanej stupy, ktorá mala byť najvyššou v krajine s výškou až 150 metrov. Dal ju postaviť kráľ Bodawpayi, no po jeho smrti sa práce pozastavili a po veľkom zemetrasení v marci roku 1839 sa poškodili aj základy stupy.
Dnes môže na niekoho pôsobiť ako obrovská hromada tehál, no ak viete, aký príbeh je za tým a popustíte uzdu svojej fantázii, môžete si predstaviť aká megalomanská stavba to mohla byť. K tejto stupe patrí aj zvon Mingun Bell, ktorý je dnes najväčším funkčným zvonom na svete s váhou až 90 ton.

Nepríjemné bolo akurát to, že napriek tomu v akom zúboženom stave sa táto stupa nachádza, aj tu po nás vyžadovali chodenie naboso po špinavých tehlách (pokryté vtáčím trusom), na ktoré navyše celý deň svietilo ostré slnko a keďže zatiaľ stále nemáme azbestové chodidlá , dosť to bolelo.
P.S.: Dávajte si veľký pozor na to, kam stúpite. Niektoré tehly majú ostré hrany, iné sú povolené, tak aby náhodou nedošlo k úrazu.

S čím treba v Mjanmarsku rátať, je tzv. Entrance Fee, resp. turistické vstupné za vstup do určitých oblastí krajiny. Platí to napríklad pre oblasť Bagan, Mandalay, Mingun, jazero Inle, Yangon či Bago a iné. Ide o nemalé čiastky, tak na to myslite dopredu pri vašom rozpočte na dovolenku. Za vstup do oblasti Mingun sme platili 5000 kyatov (jún 2017).
Aktuálne ceny vstupného si môžete overiť napríklad na tejto stránke.

Cestou späť do Mandalay nás sprievodca ešte zásoboval informáciami o rôznych etnikách ktoré žijú v krajine, o politickej situácii a iných záležitostiach a bolo super toto všetko počuť od miestneho obyvateľa priamo z prvej ruky a z iného uhla pohľadu ako je to vykresľované v médiách.

Náš prvý deň v Mjanmarsku bol takou šokovou terapiou plnou prekvapení a nezabudnuteľných zážitkov, takže sme mali čo robiť aby sme všetky prvotné dojmy z tejto krajiny vstrebali.

Dúfam, že sa mi v tomto článku podarilo priblížiť vám atmosféru mesta Mandalay a ak ste zvedaví na naše ďalšie zážitky z tohto miesta, počkajte si na pokračovanie cestopisu, ktorý bude o Amarapure, rôznych superlatívoch, Kráľovskom paláci a budhistických mníchoch .

Tip: Dovtedy si však môžete prečítať tie najväčšie zaujímavosti o tejto úžasnej krajine, ktoré som spísala v 33 bodoch.

Ak vás tento článok oslovil, budeme vám veľmi vďační za jeho zdieľanie a komentovanie, v prípade otázok nám neváhajte napísať na kontakt@traveliv.sk .