Keď sme už počuli, ako sa vlak približuje, niekoľko stoviek ľudí sa dovalilo na náš perón a neveriacky sme krútili hlavami, že nie je možné, aby sme sa všetci zmestili do vlaku. To sme si už naozaj hovorili, že si sadnúť MUSÍME, lebo predstava, že celú cestu budeme stáť v tak preplnenom vlaku bola desivá. Úsmev z tváre nám zmizol v momente, keď vlak zastavil. Ten bol už pri príchode taký plný, že sme prestali veriť, že sa nám podarí vôbec nastúpiť. Sen o voľných miestach na sedenie sa okamžite rozplynul a teraz sme sa modlili, aby sme sa do Elly nejako dostali. Na poslednú chvíľu sa nám podarilo naskočiť do jedného vozňa aj s našimi tromi batohmi, level tlačenia sa ako sardinky dosiahol úplne nový rozmer a ja som doslova stála na jednej nohe, pričom ostatní ľudia si už takmer sedeli/stáli na hlavách. Každú končatinu som mala inde, hlavu vykrútenú, dýchať sa už vôbec nedalo a z každej strany sa na mňa ešte valili batožiny ostatných cestujúcich. Tento “najúžasnejší” zážitok zo Srí Lanky sme v momente prestali vnímať pozitívne, pretože nielen že sme z výhľadu nič nevideli, ale tu už sme pomaly bojovali o svoje prežitie.

Tip pre vás: Ak sa chcete vyhnúť tejto situácii, odporúčam vám kúpiť si lístky s miestenkami aspoň týždeň dopredu, lebo sa rýchlo vypredávajú (vlak jazdí na tejto trase len 3x denne a nával turistov býva obrovský) a ak sa vám to náhodou nepodarí, vyberte sa na stanicu Peradeniya, kde stojí vlak ešte pred Kandy a máte aspoň nejakú šancu na to, že nájdete voľné sedadlá.

Vlak každú chvíľu zastavoval v menších staniciach a niekoľko miestnych aj vystúpilo, takže sme konečne mali viac priestoru spraviť aspoň nejaký pohyb nohou, ktorá mi medzičasom už úplne odumrela . Keďže sme stáli v blízkostí dverí, ďalší veľký zážitok bol, ak nejakí ľudia chceli vystúpiť z vlaku. Navyše medzi nami neustále kľučkovali predajcovia rôznych jedál, orieškov, ovocia a nápojov, takže sme sa obohatili o niekoľko nových modrín a kopancov. Aspoň teda ja (Livka).

Zo začiatku sme boli naozaj vytočení, smutní a sklamaní, ale po dvoch hodinách jazdy sa všetko zmenilo. Veľa cestujúcich vystúpilo na stanici Hatton (odtiaľ sa ide na slávny Adamov vrch) a mne sa podarilo uchmatnúť to najúžasnejšie miesto na sedenie – vo dverách vlaku. To som si už vybrala aj foťák z batohu a práve nás čakal najkrajší úsek celej trasy, smer Nuwara Eliya (Nanu Oya). Smerom z Kandy do Nanu Oya sú tie najlepšie výhľady po pravej strane a z Nanu Oya do Ella po ľavej strane… len aby ste s tým počítali .

V sekunde som zabudla na všetko zlé, čo sme prvé hodiny cesty zažívali a to, čo sme videli a atmosféru tejto trasy nedokáže zachytiť ani tá najdrahšia kamera. Míňali sme ryžové polia, banánovníky, nádherné kopce, ale čo nás najviac očarilo, boli čajovníkové polia. Kochali sme sa jedinečnými panorámami, stovkami odtieňov zelenej a zažívali sme neopísateľný pokoj a harmóniu. Nebudem sa už viac rozpisovať, nech za mňa hovoria fotky.

Tento zážitok patrí rozhodne medzi tie, na ktoré budeme ešte dlho spomínať a ak niekedy navštívite tento malebný ostrov, nemôžete ho vynechať ani vy. Stojí to naozaj zato a budete očarení všetkou tou krásou.