Keď sme už počuli, ako sa vlak približuje, niekoľko stoviek ľudí sa dovalilo na náš perón a neveriacky sme krútili hlavami, že nie je možné, aby sme sa všetci zmestili do vlaku. To sme si už naozaj hovorili, že si sadnúť MUSÍME, lebo predstava, že celú cestu budeme stáť v tak preplnenom vlaku bola desivá. Úsmev z tváre nám zmizol v momente, keď vlak zastavil. Ten bol už pri príchode taký plný, že sme prestali veriť, že sa nám podarí vôbec nastúpiť. Sen o voľných miestach na sedenie sa okamžite rozplynul a teraz sme sa modlili, aby sme sa do Elly nejako dostali. Na poslednú chvíľu sa nám podarilo naskočiť do jedného vozňa aj s našimi tromi batohmi, level tlačenia sa ako sardinky dosiahol úplne nový rozmer a ja som doslova stála na jednej nohe, pričom ostatní ľudia si už takmer sedeli/stáli na hlavách. Každú končatinu som mala inde, hlavu vykrútenú, dýchať sa už vôbec nedalo a z každej strany sa na mňa ešte valili batožiny ostatných cestujúcich. Tento “najúžasnejší” zážitok zo Srí Lanky sme v momente prestali vnímať pozitívne, pretože nielen že sme z výhľadu nič nevideli, ale tu už sme pomaly bojovali o svoje prežitie.

Tip pre vás: Ak sa chcete vyhnúť tejto situácii, odporúčam vám kúpiť si lístky s miestenkami aspoň týždeň dopredu, lebo sa rýchlo vypredávajú (vlak jazdí na tejto trase len 3x denne a nával turistov býva obrovský) a ak sa vám to náhodou nepodarí, vyberte sa na stanicu Peradeniya, kde stojí vlak ešte pred Kandy a máte aspoň nejakú šancu na to, že nájdete voľné sedadlá.

Vlak každú chvíľu zastavoval v menších staniciach a niekoľko miestnych aj vystúpilo, takže sme konečne mali viac priestoru spraviť aspoň nejaký pohyb nohou, ktorá mi medzičasom už úplne odumrela . Keďže sme stáli v blízkostí dverí, ďalší veľký zážitok bol, ak nejakí ľudia chceli vystúpiť z vlaku. Navyše medzi nami neustále kľučkovali predajcovia rôznych jedál, orieškov, ovocia a nápojov, takže sme sa obohatili o niekoľko nových modrín a kopancov. Aspoň teda ja (Livka).

Zo začiatku sme boli naozaj vytočení, smutní a sklamaní, ale po dvoch hodinách jazdy sa všetko zmenilo. Veľa cestujúcich vystúpilo na stanici Hatton (odtiaľ sa ide na slávny Adamov vrch) a mne sa podarilo uchmatnúť to najúžasnejšie miesto na sedenie – vo dverách vlaku. To som si už vybrala aj foťák z batohu a práve nás čakal najkrajší úsek celej trasy, smer Nuwara Eliya (Nanu Oya). Smerom z Kandy do Nanu Oya sú tie najlepšie výhľady po pravej strane a z Nanu Oya do Ella po ľavej strane… len aby ste s tým počítali .

V sekunde som zabudla na všetko zlé, čo sme prvé hodiny cesty zažívali a to, čo sme videli a atmosféru tejto trasy nedokáže zachytiť ani tá najdrahšia kamera. Míňali sme ryžové polia, banánovníky, nádherné kopce, ale čo nás najviac očarilo, boli čajovníkové polia. Kochali sme sa jedinečnými panorámami, stovkami odtieňov zelenej a zažívali sme neopísateľný pokoj a harmóniu. Nebudem sa už viac rozpisovať, nech za mňa hovoria fotky.

Tento zážitok patrí rozhodne medzi tie, na ktoré budeme ešte dlho spomínať a ak niekedy navštívite tento malebný ostrov, nemôžete ho vynechať ani vy. Stojí to naozaj zato a budete očarení všetkou tou krásou.

Vegetáciu záhrad tvoria tropické druhy rastlín pochádzajúce z celého sveta a nájdete tu aj niekoľko rarít, ako napríklad Jávsku vŕbu (Ficus benjamina) uprostred veľkej trávnatej plochy a jeho koruny zaberajú rozlohu 16 árov. Ďalším unikátom je tzv. Double Coconut Palm (palma seychelská) – palma, ktorá má dvojité kokosové orechy, pričom ide o najväčšie a najťažšie orechy v rastlinnej ríši. 1 kus váži v priemere až 15-20 kilogramov! Nuž, nechcela by som stáť pod tou palmou keď z nej náhodou padne kokosový orech.

Cez bohatú kolekciu fikusov sme sa dostali až k visutému mostu nad riekou Mahaweli Ganga a pre mňa to bola skúška odvahy. Jednak sa bojím výšok a zároveň to bol prvý visutý most, cez ktorý som kedy prešla. Nakoniec som bola na seba hrdá, že som to bezproblémovo zvládla, strach je predsa na to, aby sa prekonával. Odmenou mi bol úžasný adrenalínový zážitok a nádherný výhľad na tečúcu rieku obklopenú bujnou vegetáciou.

V diaľke sme už videli tzv. Veľký kruh, ku ktorému sme sa dostali cez dlhú palmovú alej a všade navôkol poskakovali hravé opice. V korunách stromov sme badali čosi visiace a keď sme sa priblížili, videli sme,že sú to veľké netopiere. Niektoré ešte spali a niektoré už veselo poletovali okolo stromov.

Tieto záhrady navštevujú aj oficiálne štátne návštevy ostrova a všetky významné osobnosti tu majú zasadený svoj strom. Preto tu nájdete napríklad aj strom Lady Diany, anglickej kráľovnej Alžbety, cisára Františka Jozefa alebo aj prvého kozmonauta Jurija Gagarina.

Miesto je bohaté aj na faunu a môžete tu vidieť vyše 80 druhov vtákov, z toho 10 endemických, 80 druhov motýľov, plazy, niekoľko druhov obojživelníkov, hmyz, opičky makak, netopiere alebo aj cibetku.
Každoročne túto botanickú záhradu navštívi až okolo 1,5 milióna ľudí. My sme tu strávili takmer celý deň, pretože to bol obrovský areál a chceli sme z neho vidieť čo najviac.

Po návrate do Kandy sme sa znova chceli zastaviť v chráme Budhovho zubu, tentokrát som však ja nebola vhodne oblečená, mala som totiž viac vykrojené šaty, než uznali za vhodné. Dress code je tu naozaj prísny a vojak/vojačka pri vstupe kontroluje každý odhalený milimeter vášho tela. Popri chráme sa potuloval predajca sarongov, ktoré ponúkal na predaj za neuveriteľných 10 EUR. No nekúp to . Bežná cena na miestnom trhu je 2-3 eurá za kus, avšak už bolo všetko zavreté a nám nič iné neostávalo, než sa vrátiť na naše útulné ubytko na svahu.
Odtiaľ sme si už vychutnávali krásny západ slnka s chladeným pivom Lion v ruke. Dokonalá romantika, čo poviete?

Cesta do Kandy mala trvať 3,5 hodiny, pohodlne sme sa usadili na naše miesta a vychutnávali si nádherný výhľad na zelenú krajinu. Míňali sme aj chatrče postavené vedľa železničných koľají a sledovali ľudí, ako žijú, pracujú a fungujú v takomto prostredí. Žili skromne, v chudobe, avšak smiech a úsmev im z tváre nezmizol. Obrovskú zábavu pre nich znamenal prejazd vlaku a mávali na nás z jednej aj druhej strany, zdravili nás a rozdávali úsmevy. Vtedy som sa zamyslela nad tým, ako málo stačí niekomu ku šťastiu.

V našom vagóne s nami cestovala početná srílanská rodinka, ktorá sa nám aj prihovorila. Nakoniec sme sa tak skamarátili, že sme si aj vymenili kontakty a doteraz si spolu píšeme . Samozrejme nechýbal “selfie maratón”, ako sme si všimli, obyvatelia tohto ostrova sú doslova zaťažení na selfíčka a fotia sa vždy a všade.
Po istom čase nás už omrzelo sedenie na “pohodlných” sedadlách a zvolili sme zaujímavejšiu alternatívu, sadli sme si priamo do otvorených dverí vlaku. To bol teda zážitok na nezaplatenie! Mali sme ten najúžasnejší výhľad na tú čarovnú prírodu, ktorá nás obklopovala a ostali sme v nemom úžase. Bolo to niečo neskutočné, toľko odtieňov zelenej sme videli snáď len na prírodopisných kanáloch a teraz sme tu, pozeráme si ten film naživo a sme okúzlení.

Do Kandy sme prišli tesne pred dvanástou. Náš guesthouse sa nachádzal na obrovskom kopci a keď sme tam dorazili, so širokým úsmevom nás privítal majiteľ ubytka Amrita resort. Hneď nám dával tipy a rady, ktoré miesta sa oplatí navštíviť, vždy nám ochotne poradil, keď sme niečo nevedeli.
Po krátkom odpočinku sme sa vybrali do mesta, najprv sme sa zastavili pri vyhliadke Arthur´s Seat, odkiaľ sme mali Kandy ako na dlani. Neskôr sme prišli k jazeru Kandy lake, kde sme si dali kolečko a nasávali atmosféru tohto kráľovského mesta. Večer sme chceli zavítať do slávneho chrámu Budhovho zubu, ktorý sa nachádza na brehu jazera, ale bohužiaľ nás nepustili dovnútra, pretože Janko mal nohavice len po kolená.
Tento chrám je jeden z najdôležitejších chrámov na Srí Lanke, pretože budhisti z celého ostrova veria, že je tu ukrytá vzácna relikvia – Budhov zub. Toto miesto je zapísané na zozname UNESCO od roku 1988.

Samotné Kandy je druhé najväčšie mesto na Srí Lanke a má veľký historický význam –  je posledným hlavným mestom už zaniknutého Sinhálskeho kráľovstva. Kandy leží v srdci ostrova, v zelenom údolí obklopenom mohutnými horami, v nadmorskej výške 500 metrov. Mesto malo v minulosti obrovský strategický význam práve pre jeho polohu uprostred hôr a miesto sa dalo dobre brániť. Preto sa sem presťahovalo hlavné mesto kráľovstva a svoju nezávislosť sa mu podarilo zachovať až do roku 1815, kedy bolo dobyté Britmi. Mestom preteká aj nadlhšia rieka Srí Lanky, Mahaweli, ktorá sa na severovýchode ostrova vlieva do Indického oceánu.

Na nasledujúci deň sme mali naplánovanú návštevu kráľovskej botanickej záhrady Peradeniya a ako to celé prebiehalo, si môžete  prečítať v nasledujúcom článku.