Ako som už spomínala, do Thajska sme prišli v období, kedy bol vyhlásený mesačný štátny smútok kvôli smrti ich milovaného kráľa a bolo to vidieť na každom kroku. Internetové stránky, televízne obrazovky, aj rušné ulice mesta sa „odeli“ do čiernobielej farby, všade navôkol boli zavesené obrázky aj obrovské plagáty kráľa a kráľovskej rodiny, takmer každý občan nosil čierne oblečenie, ale malo to svoje zvláštne čaro a bolo to krásne gesto voči osobe, ktorá pre svoju krajinu spravila tak veľa. Chceli sme si pozrieť kráľovský palác (Grand palace a chrám Wat Pra Kaeow) aj zvnútra, ale obrovský dav ľudí, najmä Thajčanov, ktorí sa prišli naposledy rozlúčiť s kráľom, nás odradil (podľa mojich odhadov minimálne 3000 ľudí) a palác spolu s chrámom sme si pozreli len zvonka a presunuli sme sa ďalej.

Naše potulky nás zaviedli k budhistickému chrámu Wat Bowonniwet Wihan, ktorý sa nám veľmi zapáčil a bolo tam minimum turistov. Spravili sme si nejaké fotky a videá a potom sme sa vybrali na dobrý neskorý obed kúsok od nášho hotela. Dobre a hlavne do sýtosti sme sa najedli, pretože sme vedeli, že nás čaká dlhá, minimálne 12 hodinová cesta na sever ostrova a netušili sme, kedy najbližšie budeme jesť teplú stravu. Ešte chvíľku sme sa potulovali ulicami mesta a vrátili sme sa na hotel, kde sme čakali na náš minivan. Ten prišiel prekvapivo načas a postupne sme naberali ďalších a ďalších ľudí. Spolu s obrovskými batohmi sme sa ledva zmestili do vanu . Naša jazda na autobusovú stanicu nakoniec trvala takmer dve hodiny, hlavne kvôli dopravnej situácii v meste (ten, kto už bol v Bangkoku vie, aké sú tam dopravné zápchy). Na stanici nás rozdelili na skupinky podľa toho, kto do akého mesta cestuje ďalej.

Do Chiang Mai sme išli len my dvaja s Jankom a celý autobus čakal len na nás. Sadli sme si na naše miesta a hneď sme aj vyrazili na našu dlhú cestu do približne 700 km vzdialeného mesta Chiang Mai na severe Thajska. Bol to nočný „VIP“ autobus, ale nám tak teda vôbec nepripadal, akurát tam bolo viac miesta na nohy a polohovacie sedadlá. O komforte sa ale nedalo hovoriť. Pri našich cestách sme si však už zvykli na všetko a nakoniec celá cesta ubehla celkom rýchlo, až nato, že spať sa tam moc nedalo, keďže z každej strany som počúvala len chrápanie Thajčanov. Moja vina, nezobrala som si slúchadlá a nemala som ani štuple do uší . Nabudúce sa už polepším. Cesty v Thajsku sú inak vo veľmi dobrej kvalite, čo ma aj prekvapilo, dokonca oveľa lepšie ako na Slovensku. Zastavili sme sa len raz na malé občerstvenie, bola som vďačná aj za normálne, európske toalety, ale keď som si išla umyť ruky, skoro som chytila menší infarkt – všetky umývadlá a aj zem boli pokryté obrovskými mravcami, chrobákmi a švábmi, tak som rýchlo utekala odtiaľ preč . Janko vravel, že na pánskych toaletách to vyzeralo rovnako, tak sme sa aspoň pobavili, hehe.

Pokračovali sme ďalej a krátko po piatej hodine rannej sme konečne zastavili na našom vytúženom mieste, v Chiang Mai. Keďže check in v hoteli sme mali až o druhej poobede, mali sme veľa času na spoznávanie mesta, ale boli sme až moc vyčerpaní z nočnej jazdy, tak sme odchytili tuktukára, ktorý nás zaviezol k hotelu a spýtali sme sa recepčnej, či si aspoň môžeme zložiť naše ťažké batohy. Odpoveď bola pozitívna a my sme sa už značne odľahčení vybrali do neznáma.

Keď sme vystúpili z vlaku, boli sme okamžite obklopení skupinkou Thajcov, ktorí ponúkali „zaručene najlepšiu túru po meste“, odvoz a neviem čo ešte, ale my sme sa rozhodli, že zvolíme dobrodružnejšiu variantu – požičať si bicykel a prejsť ním celé mesto. Ešte sme nevedeli, do čoho ideme, ale po prvých kilometroch v obrovskom teple a vlhkosti vzduchu sme zistili, že to asi nebola najlepšia voľba, ale aspoň bola sranda. Ok, priznávam, mne už na konci došiel dych a mala som čo robiť, aby som to ustála, ale dala som to . Samotná jazda po ľavej strane bola tiež vtipná, pre mňa opäť premiérová, najmä na kruhových objazdoch. Chudáci Thajci si o mne museli myslieť veci… s orientáciou mám problém aj doma, nie ešte v cudzej krajine kde sa jazdí po ľavej strane. No prosto to bol obrovský zážitok a teraz sa na tom len smejeme (hlavne ja J.). Aby sme sa dostali do centra mesta k zrúcaninám, museli sme prejsť cez rieku. Dá sa to dvoma spôsobmi – cez veľký 6-prúdový most, prípadne loďkou, ktorá každú chvíľu premáva  medzi oboma brehmi. Do mesta sme išli práve tou loďkou a naspäť sme zvolili most, ale to bol teda pre nás jeden veľký chaos.

Samotné mesto nás neskutočne očarilo, taká zmenšenina kambodžského Angkoru a toľko nádherných zrúcanín na tak malom mieste sme ešte nevideli. Deň tu ubehol veľmi rýchlo, vrátili sme zapožičané bicykle a kým sme čakali na vlak do Bangkoku, išli sme sa najesť.  Jedlo nesklamalo, dali sme si nejaké kari a ryžové rezance so sójovou omáčkou, samozrejme obľúbené pivo Chang…mňamka.

Do Bangkoku sme sa vrátili až večer o ôsmej, zo železničnej stanice sme sa tricyklom presunuli na Kao San road na obľúbený street food a vyskúšali sme naozaj všetko od výmyslu sveta. Toľko úžasného jedla na jednom mieste, cítili sme sa ako v raji. Dali sme si ešte nejaké koktejly a spokojní, napapaní sme sa vrátili na izbu.

Pokračovali sme k chrámu na útese Uluwatu a pre mňa to bola skúška odvahy kvôli obrovskej výške, no ustála som to . Do vnútra chrámu sme nemohli, lebo tam púšťajú len ľudí hinduistického vierovyznania, ale nám to vôbec nevadilo a obdivovali sme tento skvost z diaľky. Pozor na drzé opice, tie sa nachádzajú úplne všade a pri malej nepozornosti sa vám môže stať, že ostanete bez okuliarov, foťáku alebo mobilu.

Poobede sme sa išli ubytovať. Hotel sme mali zajednaný na pláži Balangan, opäť s úžasným západom slnka a sledovali sme surferov ako krotia vlny a ten ich pocit slobody sa preniesol aj na nás. Ráno sme sa vybrali na pláž Pandawa, ktorá tiež patrí medzi najkrajšie na Bali a strávili sme tu celý deň.

Odporúčame navštíviť aj pláž Green bowl, kde je síce ťažší prístup, ale stojí to za to, lebo je to perla južného Bali.
Večer sme sa vrátili do Nusa Dua, kde sme vlastne odštartovali celý náš 3 – týždňový výlet a rozlúčili sa s našou obľúbenou rodinkou, ktorí nás na druhý deň aj zaviezli na letisko. Ako som už písala, domáci sú veľmi dobrosrdeční ľudia. Posledný večer na Bali sme vyšli do ulíc a vychutnávali sme si fantastické, chutné jedlo, nakúpili suveníry a išli sme k pláži nakŕmiť malé cibetky a netopiere. Tu sa znova činili čínske turistky, pre ktoré sme boli väčšia atrakcia my a hromadne sa s nami fotili. Nakoniec sa k nim pridali aj domáci a my sme sa cítili ako celebrity
Naša dovolenka sa schyľovala ku koncu a plní nových zážitkov a pozitívnej energie sme sa vybrali domov na Slovensko. Na tieto krásne tri týždne nikdy v živote nezabudnem a budem na ne veľmi rada spomínať, nielen preto, že to bola moja prvá cesta do ozajstnej exotiky, ale aj preto, lebo ma neskutočne obohatila aj po duchovnej stránke.

My sme si objednali výlet na Gili Air cez Slováka Filipa, ktorý žije na Bali už zopár rokov a mali sme zabezpečený aj odvoz do Padang bai, odkiaľ vyráža rýchloloď na súostrovie Gili´s ( Gili Trawangan, Gili Meno a Gili Air) a Lombok. Cesta bola veľmi pohodlná a rýchla, trvala necelé 2 hodiny. Z lode sme vyskočili do krištáľovo čistej vody a pešo sme išli hľadať naše ubytovanie. Za niekoľko minút sme ho aj našli, hodili sme sa do plaviek a išli sme preskúmať okolie a nájsť dobré jedlo. Natrafili sme na vychýrený Mowie´s bar, kde je všetko organické a zdravé, dokonca aj posedenie a taniere boli len z dreva a jedli sme priamo na pláži. Nádhera

Večer sme si užívali prekrásny západ slnka s výhľadom aj na okolité ostrovčeky. Na ďalší deň sme si zajednali šnorchlovací výlet, nakoniec tam išiel len Janko a ja som preskúmala a pofotila ostrov. Poobede sme zašli aj do vnútrozemia, aby sme videli, ako žijú domáci. Práve prebiehal ramadán a keďže na Gili žijú moslimovia, tak z miestneho rozhlasu väčšinu dňa zneli modlitby a ľudia sa buď modlili alebo hrali celý deň karty, proste bufet veget.
Bola to príjemná prechádzka, no už sa zotmelo a my sme sa nakoniec aj stratili – spolu s čínskymi turistkami, na ktoré sme natrafili uprostred ničoho a spolu sme hľadali cestu von Každopádne to bolo úsmevné stretnutie s pamätnou vetou Číňaniek: „Hello, where are we?“
Cestu k pobrežiu sme samozrejme po čase našli a rozlúčili sa s našimi spolupútničkami.

Posledný deň sme len oddychovali a čakali na loď, ktorá nás odviezla naspäť na Bali.

Celý tento výlet bol veľmi príjemný únik z reality do rozprávkového prostredia bez áut, smogu a hluku a načerpali sme veľa pozitívnej energie. Navyše tu bolo málo turistov a každý si pre seba našiel kúsok svojho raja len pre seba
Určite odporúčame navštíviť aj Lombok, ktorý sme my pre časovú tieseň nestihli, ale ponúka úžasné možnosti na využitie voľného času a nádhernú prírodu. Nájdete tu hory, sopky, vodopády, prales a samozrejme tie najkrajšie pláže.

Zakúpili sme si lístky na loď na ostrov Gili Air, ktorý sa nachádza asi 2 hodiny plavby od Bali, pri ostrove Lombok a kde sme mali v pláne stráviť 3 dni.

Boli sme prekvapení, že v takejto výške nájdeme jazero, keďže cestou sem sme doslovali boli v oblakoch a stúpali sme stále vyššie.

Po tejto zastávke sme pokračovali smerom na juh do oblasti Jatiluwih, kde sú najkrajšie ryžové polia na Bali a vedie tu úzka cestička s niekoľkými výhľadmi a zastávkami, kde môžete sledovať domácich pri práci s ryžou.

Západ slnka sme si pozreli v Tanah Lot. Je to ďalší posvätný chrám postavený na skale a prístup sem je ovplyvnený prílivom. Pri západe slnka odtiaľ vylieta niekoľko tisícok netopierov a je to jedinečný zážitok.

Potom sme pokračovali do Loviny, ktorá je preslávená nádhernými perlami, sledovaním delfínov a plážou s čiernym sopečným pieskom. Oceán tu bol perfektný a tak teplú vodu som ešte nikde nezažila. Zoznámili sme sa tu s balijskou rodinou, ktorá nás ponúkla ďalšou špecialitkou z ich kuchyne, praženými orechmi v chilli korení. Bola to mňamka. Vychutnali sme si tu nádherný západ slnka a išli spať.

Bol to upokojujúci zážitok a nabrali sme sily na ďalšiu cestu, do Tampaksiring, kde sa nachádzajú kráľovské hrobky vytesané do skál.K chrámovému komplexu Pura Gunung Kawi vedie asi 300 schodov a keď sa to spojí s vysokou vlhkosťou a teplom, je to náročný výlet, takže neodporúčam ľuďom so zdravotnými ťažkosťami.

Naša posledná zastávka bola Pura Tirta Empul, kde sú posvätné pramene a balijčania sem chodia aspoň raz za rok okúpať sa vo vode a vykonať duchovnú očistu. Tu sme nakúpili aj nejaké suveníry, dalo sa pekne zjednávať a neskôr sme sa vrátili do nášho homestay v Ubude.

Okolo obeda sme nasadli do auta a pokračovali na západ do mesta Klungkung, kde bol kedysi súdny palác Kertha Gosa a vykonávali sa tu hrozné tresty. Palác je postavený na vode a ako inak, vyzeral úžasne. Tiež ho nebolo jednoduché nájsť a nakoniec sme sa pýtali domácich na cestu, samozrejme každý nám ukazoval iný smer

Nakoniec som sa vybrala spýtať sa do miestnej banky, kde ku mne priskočil asi celý personál a zrazu som bola obklopená skupinou balijčanov a jeden druhého prekrikovali len aby mi pomohli a kreslili mi mapky s podrobnou trasou. Neskutočná pohostinnosť a pomoc od domácich nás sprevádzala počas celej našej dovolenky.

Z Kertha Gosa sme mali namierené do Ubud, ktorý je kultúrnym centrom celého ostrova. Poobede sme ešte stihli navštíviť opičí prales v strede mesta. Ideálny čas na návštevu je buď skoro ráno, alebo tesne pred záverečnou, keďže vtedy je tam najmenej turistov a vyhnete sa masám. Za necelú hodinku máte celá areál preskúmaný.

Neskôr sme sa už len ubytovali, opäť v homestay v nádhernom domčeku s maľovanými oknami a dverami ako z rozprávky.