Po výdatnom obede sme sa vrátili na hotel pre naše batožiny a náš na minútu presný vodič nás už čakal pred budovou, aby nás odviezol na letisko. Let bol bezproblémový, krátky a po hodine sme už pristávali na letisku Don Muang v Bangkoku. Pre vašu informáciu, v Bangkoku sa nachádzajú dve letiská, medzinárodné Suvarnabhumi a druhé, menšie letisko, odkiaľ sa konajú najmä domáce (domestic) a nízkonákladové lety, Don Muang letisko. Naše lietadlo letelo z medzinárodného letiska Suvarnabhumi, takže po prílete do Bangkoku nás čakala ešte takmer hodinová cesta na druhé letisko. Myslite na to a dobre si naštudujte, z ktorého letiska máte prílet/ odlet a vyhraďte si dostatok času na presun. Autobusy medzi oboma letiskami premávajú takmer každú polhodinu, podrobný rozpis nájdete na tejto stránke.

Rátajte s tým, že kto skôr príde, ten skôr melie a miest na sedenie je v autobuse len zopár. Je tu úložné miesto na batožinu a inak sa tu väčšinou stojí alebo sedí na podlahe( ako to bolo v mojom prípade). Našťastie sme cestovali v noci, preto neboli na diaľnici, po ktorej jazdí autobus žiadne dopravné zápchy a cesta bola plynulá a rýchla. Po necelej hodinke sme dorazili na medzinárodné letisko Suvarnabhumi, kde sme už len čakali na náš odlet a krátili sme si čas nakupovaním darčekov pre najbližších v mojom obľúbenom obchode Victoria´s Secret. Chudák Janko sa len nečinne prizeral a neskôr sa ho ujali usmievavé predavačky, ktoré ho oľutovali ako tam už hodinu bezradne stojí a čaká, kým sa prehrabem celým sortimentom.

Po obrovskom nákupe sme sa vybrali k nášmu gate- u a čakali sme na odlet. Všetko prebehlo hladko, aj prestup v Dubaji a keď sme pristávali na letisku v Prahe, mala som chuť sa okamžite otočiť a vrátiť sa späť, pretože nás Česko privítalo dažďom a hmlou, zimou a vystresovanými, uponáhľanými ľuďmi. Žiadne teplo, slnko, usmievaví ľudia a take it easy maaaan a to je to, čo nám vždy najviac chýba z našej milovanej Ázie po návrate domov. Aklimatizácia nám trvala niekoľko dní a po prvýkrát v živote som zažila aj jetlag, keď som každý deň vstávala o piatej ráno po pár hodinách spánku.

Tešíme sa na ďalšie, nové zážitky z Ázie, ktorých bude v roku 2017 dúfam veľa a nezabúdajte sa usmievať, pretože je to najkrajší dar, aký môžete ľuďom zadarmo ponúknuť .

Keď sme vystúpili z vlaku, boli sme okamžite obklopení skupinkou Thajcov, ktorí ponúkali „zaručene najlepšiu túru po meste“, odvoz a neviem čo ešte, ale my sme sa rozhodli, že zvolíme dobrodružnejšiu variantu – požičať si bicykel a prejsť ním celé mesto. Ešte sme nevedeli, do čoho ideme, ale po prvých kilometroch v obrovskom teple a vlhkosti vzduchu sme zistili, že to asi nebola najlepšia voľba, ale aspoň bola sranda. Ok, priznávam, mne už na konci došiel dych a mala som čo robiť, aby som to ustála, ale dala som to . Samotná jazda po ľavej strane bola tiež vtipná, pre mňa opäť premiérová, najmä na kruhových objazdoch. Chudáci Thajci si o mne museli myslieť veci… s orientáciou mám problém aj doma, nie ešte v cudzej krajine kde sa jazdí po ľavej strane. No prosto to bol obrovský zážitok a teraz sa na tom len smejeme (hlavne ja J.). Aby sme sa dostali do centra mesta k zrúcaninám, museli sme prejsť cez rieku. Dá sa to dvoma spôsobmi – cez veľký 6-prúdový most, prípadne loďkou, ktorá každú chvíľu premáva  medzi oboma brehmi. Do mesta sme išli práve tou loďkou a naspäť sme zvolili most, ale to bol teda pre nás jeden veľký chaos.

Samotné mesto nás neskutočne očarilo, taká zmenšenina kambodžského Angkoru a toľko nádherných zrúcanín na tak malom mieste sme ešte nevideli. Deň tu ubehol veľmi rýchlo, vrátili sme zapožičané bicykle a kým sme čakali na vlak do Bangkoku, išli sme sa najesť.  Jedlo nesklamalo, dali sme si nejaké kari a ryžové rezance so sójovou omáčkou, samozrejme obľúbené pivo Chang…mňamka.

Do Bangkoku sme sa vrátili až večer o ôsmej, zo železničnej stanice sme sa tricyklom presunuli na Kao San road na obľúbený street food a vyskúšali sme naozaj všetko od výmyslu sveta. Toľko úžasného jedla na jednom mieste, cítili sme sa ako v raji. Dali sme si ešte nejaké koktejly a spokojní, napapaní sme sa vrátili na izbu.

V októbri však prišiel šok a už asi tušíte, čo mám na mysli – zomrel thajský kráľ  Pchúmipchon Adunjadét. Vedeli sme, ako veľmi ho thajský ľud miluje a považovali ho za člena rodiny a preto sme mali obrovské obavy, aký to bude mať vplyv na našu cestu do tejto krajiny. Vyhlásili mesačný smútok, rušili festivaly (medzi nimi aj Yi Peng festival v Chiang Mai), podniky a bary síce mohli byť otvorené, ale nemohli púšťať hlasnú hudbu a podobne. Boli sme z toho frustrovaní, ale každý deň sme sledovali na internete najnovšie správy a vyhlásenia a dúfali sme, že nakoniec ten festival, kvôli ktorému sme chceli vycestovať, nám nezrušia. Naše modlitby boli vypočuté a my sme sa konečne bez obáv mohli pustiť do balenia vecí.

Leteli sme cez Emirates, najlepšiu leteckú spoločnosť za rok 2016 a pre mňa to bola takisto premiéra, tak som bola samozrejme zvedavá na ich servis a nesklamali. Prvý let z Prahy do Dubaja prebehol hladko a rýchlo, s obľúbeným Bailey´s v ruke a spokojní a šťastní sme čakali na náš ďalší let do Bangkoku. Táto cesta už bola únavnejšia, keďže spánok v lietadle nepatrí medzi moje topky a dokopy som prespala asi hodinu a pol. Každopádne, do Bangkoku sme dorazili okolo jednej poobede a my sme mali nasmerované na železničnú stanicu kúpiť si lístky na nočný vlak do Chiang Mai.

V Bangkoku majú úžasný, prepracovaný systém hromadnej dopravy v centre mesta a trafiť na hlavnú železničnú stanicu Hua Lamphong nebol žiadny problém. Oveľa väčší problém však bol, že lístky na vlak do Chiang Mai boli vypredané už na týždeň dopredu. Museli sme rýchlo rozmýšľať, čo ďalej. Ponúkali nám lístky na nočný autobus, ale za šialenú cenu, tak sme sa vybrali na náš hotel, aby sme vymysleli nejakú alternatívu. Dostať sa zo stanice k nášmu hotelu Chillax resort, ktorý sa nachádzal pol kilometra od slávnej Kao San road, už také jednoduché nebolo. Naše možnosti boli obmedzené na taxi, tricykel alebo autobus. Zvolili sme tú tretiu možnosť a pýtali sme sa ľudí na ulici, aký spoj jazdí z Hua Lamphong na Kao San road.

Thajci sú úžasní ľudia a naozaj všetci nám chceli len pomôcť, vysvetľovali rukami-nohami a lámanou thajsko- angličtinou, ale pochopili sme sa a všetci boli vo finále spokojní . My sme spolu s nimi čakali na spoj č. 53 (naschvál uvádzam aj číslo spoja, pretože celú cestu sme čakali, kým šoférov pomocník bude zbierať peniaze za lístok a nakoniec sme sa dozvedeli, že je to tzv. free bus, takže sme cestovali úplne zadarmo a navyše sme to mali aj s krásnou vyhliadkovou jazdou po okolí kráľovského paláca a cez všelijaké úzke uličky a takisto cez čínsku štvrť). Bola to adrenalínová jazda počas obrovského lejaku a do autobusu a z autobusu sa doslova skákalo. Boli som fascinovaní, akí sú aj starší ľudia fit a čiperní. Jazda síce trvala niečo vyše hodiny, ale ak sa nikam neponáhľate a máte dostatok času, určite odporúčame. Ešte stále za intenzívneho dažďa sme konečne dorazili na hotel a mohli sme si zložiť veci. Privítali nás, ako inak, s úsmevom a my sme sa tešili na našu izbu ako malé deti, keďže sme tam mali aj súkromné jacuzzi a na streche hotela plavecký bazén.

Pred vodnými radovánkami sme však uprednostnili jedlo a vybrali sme sa na Kao San road na nejaký dobrý street food. Osobne som sa najviac tešila na Pad thai, pretože si ho často dávam aj v reštauráciách v Prahe, ale chcela som vedieť, ako chutí originál a musím povedať, že to je niečo neporovnateľné. Nebo a zem. V Thajsku som ho jedla naozaj veľakrát a zakaždým chutil inak, ale výborne. Po dobrom jedle sme sa vrátili na hotel a pred hotelovým parkoviskom sme videli malý stánok kde predávali lístky na autobusy, lode a rôzne túry. Hneď sme sa spýtali na lístky do Chiang Mai a keďže boli za priaznivú cenu 650 bahtov, rovno sme ich aj kúpili. Po návrate na izbu sme sa rýchlo hodili do plaviek, aby sme mohli vyskúšať náš strešný bazén s fantastickým výhľadom na nočný Bangkok. Večer sme zakončili relaxačným kúpeľom vo vírivke a s kapitánom Morganom a tešili sa na ďalší deň na objavovanie mesta a jeho okolia.