Keď sme vystúpili z vlaku, boli sme okamžite obklopení skupinkou Thajcov, ktorí ponúkali „zaručene najlepšiu túru po meste“, odvoz a neviem čo ešte, ale my sme sa rozhodli, že zvolíme dobrodružnejšiu variantu – požičať si bicykel a prejsť ním celé mesto. Ešte sme nevedeli, do čoho ideme, ale po prvých kilometroch v obrovskom teple a vlhkosti vzduchu sme zistili, že to asi nebola najlepšia voľba, ale aspoň bola sranda. Ok, priznávam, mne už na konci došiel dych a mala som čo robiť, aby som to ustála, ale dala som to . Samotná jazda po ľavej strane bola tiež vtipná, pre mňa opäť premiérová, najmä na kruhových objazdoch. Chudáci Thajci si o mne museli myslieť veci… s orientáciou mám problém aj doma, nie ešte v cudzej krajine kde sa jazdí po ľavej strane. No prosto to bol obrovský zážitok a teraz sa na tom len smejeme (hlavne ja J.). Aby sme sa dostali do centra mesta k zrúcaninám, museli sme prejsť cez rieku. Dá sa to dvoma spôsobmi – cez veľký 6-prúdový most, prípadne loďkou, ktorá každú chvíľu premáva  medzi oboma brehmi. Do mesta sme išli práve tou loďkou a naspäť sme zvolili most, ale to bol teda pre nás jeden veľký chaos.

Samotné mesto nás neskutočne očarilo, taká zmenšenina kambodžského Angkoru a toľko nádherných zrúcanín na tak malom mieste sme ešte nevideli. Deň tu ubehol veľmi rýchlo, vrátili sme zapožičané bicykle a kým sme čakali na vlak do Bangkoku, išli sme sa najesť.  Jedlo nesklamalo, dali sme si nejaké kari a ryžové rezance so sójovou omáčkou, samozrejme obľúbené pivo Chang…mňamka.

Do Bangkoku sme sa vrátili až večer o ôsmej, zo železničnej stanice sme sa tricyklom presunuli na Kao San road na obľúbený street food a vyskúšali sme naozaj všetko od výmyslu sveta. Toľko úžasného jedla na jednom mieste, cítili sme sa ako v raji. Dali sme si ešte nejaké koktejly a spokojní, napapaní sme sa vrátili na izbu.