Náš tretí deň v Thajsku sa niesol v znamení Tour de chrámy a potulkami po uliciach Bangkoku. Nemali sme žiadne konkrétne plány a nechali sme sa unášať vlnami pulzujúceho mesta, akým hlavné mesto Thajska naozaj je. Večer o piatej sme museli byť naspäť na hoteli, odkiaľ sme sa minivanom presúvali na hlavnú autobusovú stanicu a následne autobusom na sever krajiny – do Chiang Mai. Mali sme však takmer celý deň nato, aby sme si stihli pozrieť aj niečo z Bangkoku.
Ako som už spomínala, do Thajska sme prišli v období, kedy bol vyhlásený mesačný štátny smútok kvôli smrti ich milovaného kráľa a bolo to vidieť na každom kroku. Internetové stránky, televízne obrazovky, aj rušné ulice mesta sa „odeli“ do čiernobielej farby, všade navôkol boli zavesené obrázky aj obrovské plagáty kráľa a kráľovskej rodiny, takmer každý občan nosil čierne oblečenie, ale malo to svoje zvláštne čaro a bolo to krásne gesto voči osobe, ktorá pre svoju krajinu spravila tak veľa. Chceli sme si pozrieť kráľovský palác (Grand palace a chrám Wat Pra Kaeow) aj zvnútra, ale obrovský dav ľudí, najmä Thajčanov, ktorí sa prišli naposledy rozlúčiť s kráľom, nás odradil (podľa mojich odhadov minimálne 3000 ľudí) a palác spolu s chrámom sme si pozreli len zvonka a presunuli sme sa ďalej.
Naše potulky nás zaviedli k budhistickému chrámu Wat Bowonniwet Wihan, ktorý sa nám veľmi zapáčil a bolo tam minimum turistov. Spravili sme si nejaké fotky a videá a potom sme sa vybrali na dobrý neskorý obed kúsok od nášho hotela. Dobre a hlavne do sýtosti sme sa najedli, pretože sme vedeli, že nás čaká dlhá, minimálne 12 hodinová cesta na sever ostrova a netušili sme, kedy najbližšie budeme jesť teplú stravu. Ešte chvíľku sme sa potulovali ulicami mesta a vrátili sme sa na hotel, kde sme čakali na náš minivan. Ten prišiel prekvapivo načas a postupne sme naberali ďalších a ďalších ľudí. Spolu s obrovskými batohmi sme sa ledva zmestili do vanu 😀 . Naša jazda na autobusovú stanicu nakoniec trvala takmer dve hodiny, hlavne kvôli dopravnej situácii v meste (ten, kto už bol v Bangkoku vie, aké sú tam dopravné zápchy). Na stanici nás rozdelili na skupinky podľa toho, kto do akého mesta cestuje ďalej.
Do Chiang Mai sme išli len my dvaja s Jankom a celý autobus čakal len na nás. Sadli sme si na naše miesta a hneď sme aj vyrazili na našu dlhú cestu do približne 700 km vzdialeného mesta Chiang Mai na severe Thajska. Bol to nočný „VIP“ autobus, ale nám tak teda vôbec nepripadal, akurát tam bolo viac miesta na nohy a polohovacie sedadlá. O komforte sa ale nedalo hovoriť. Pri našich cestách sme si však už zvykli na všetko a nakoniec celá cesta ubehla celkom rýchlo, až nato, že spať sa tam moc nedalo, keďže z každej strany som počúvala len chrápanie Thajčanov. Moja vina, nezobrala som si slúchadlá a nemala som ani štuple do uší 😀 . Nabudúce sa už polepším. Cesty v Thajsku sú inak vo veľmi dobrej kvalite, čo ma aj prekvapilo, dokonca oveľa lepšie ako na Slovensku. Zastavili sme sa len raz na malé občerstvenie, bola som vďačná aj za normálne, európske toalety, ale keď som si išla umyť ruky, skoro som chytila menší infarkt – všetky umývadlá a aj zem boli pokryté obrovskými mravcami, chrobákmi a švábmi, tak som rýchlo utekala odtiaľ preč 😀 . Janko vravel, že na pánskych toaletách to vyzeralo rovnako, tak sme sa aspoň pobavili, hehe.
Pokračovali sme ďalej a krátko po piatej hodine rannej sme konečne zastavili na našom vytúženom mieste, v Chiang Mai. Keďže check in v hoteli sme mali až o druhej poobede, mali sme veľa času na spoznávanie mesta, ale boli sme až moc vyčerpaní z nočnej jazdy, tak sme odchytili tuktukára, ktorý nás zaviezol k hotelu a spýtali sme sa recepčnej, či si aspoň môžeme zložiť naše ťažké batohy. Odpoveď bola pozitívna a my sme sa už značne odľahčení vybrali do neznáma.
