Miestami sme si s Jankom pripadali, ako keby sme sa preniesli do Európy, až na to pálivé slnko, vysokú vlhkosť vzduchu, kokosové palmy a opice. V starej časti Galle narazíte na niekoľko desiatok obchodíkov so šperkami, kvalitnými suvenírmi, exotickým korením, čajom a keď už budete unavení z objavovania historického centra mesta, usaďte sa v jednej z útulných kaviarničiek a vychutnajte si šálku lahodnej kávy. Nechajte sa vcucnúť do jedinečnej atmosféry tohto očarujúceho koloniálneho mesta a dajte si dlhú prechádzku po jeho uliciach, ktoré na vás doslova dýchajú históriou. Veď kde inde máte možnosť vidieť anglikánsky kostol, holandský protestantský kostol, budhistický chrám, mešitu a zachovalé pozostatky starej pevnosti na jednom mieste?

Do Galle sme sa vybrali po niekoľkodňovom zaslúženom oddychu v Mirisse, odkiaľ sem jazdia autobusy každých 10 minút. Cesta trvala necelú hodinu, bola veľmi rýchla a pohodlná (prvýkrát počas celého nášho pobytu na Srí Lanke sme sedeli, hurá). Z autobusovej stanice v Galle to bolo len kúsok pešo do starého mesta a ubytovanie sme riešili až na mieste. Našli sme útulný guesthouse hneď pri pobreží a len čo sme zhodili naše batohy, vydali sme sa na prehliadku okolia. Naša prvá cesta viedla k starej pevnosti, ktorá lemovala pobrežie a postupne sme sa dostali až k slávnemu majáku, pod ktorým sa nachádza aj menšia pláž s pozvoľným vstupom do mora. Napriek tomu, že husté čierne oblaky zvestovali príchod obrovskej búrky, domáci sa veselo kúpali v mori a na pláži mali rozložené deky a piknikové stoly. My sme svižným krokom prešli k hodinovej veži, kde už začalo poriadne pršať a nič iné nám neostalo, než sa schovať v útrobách tejto majestátnej stavby.

Po nejakom čase prestalo liať a vrátili sme sa späť do spleti ulíc s cieľom nájsť peknú kaviarničku, čo v Galle nie je moc zložité. So šálkou kávy s nezameniteľnou arómou sme si vychutnávali ticho po búrke a svieži chladný vzduch po daždi a túžili sme po tom, aby tento moment trval naveky. Je ťažké opísať čaro tohto mesta, musíte ho zažiť na vlastnej koži, aby ste pochopili. Večer sme si už len zašli na výborné jedlo do blízkej indickej reštaurácie s výhľadom na more a vstrebávali zážitky z uplynulého dňa.

Druhý deň sme pobehali zvyšok mesta, za návštevu určite stojí Národné námorné múzeum, prípadne štadión kriketu (kriket je na Srí Lanke národný šport). Poobede nás čakala cesta vlakom naspäť do hlavného mesta Colombo, odkiaľ sme mali nočný let do Kambodže. Prvýkrát sme si priplatili aj za prvú triedu po našich predošlých skúsenostiach s jazdou vlakom a tých minutých 800 rupií za lístok vôbec neľutujeme, pretože pred nami bola dlhá cesta lietadlom a chceli sme prísť na letisko oddýchnutí.

Návštevou Galle teda končí aj naše putovanie po nádhernej krajine, akou Srí Lanka rozhodne je, nie nadarmo sa o nej píše ako o smaragde Indického oceánu.

Ak ste doteraz ešte váhali nad jej návštevou, verím, že sa to po prečítaní nášho cestopisu zmenilo a čoskoro sa vydáte na spoznávanie krás tohto kúsku Zeme aj vy.

Ostrov Srí Lanka sa pýši takmer 1600 kilometrami piesočnatých pláží a často je ťažké vybrať pre vás tú najvhodnejšiu. My sme hľadali kompromis medzi rušnejším letoviskom s barmi a reštauráciami na pláži a miestom, kde nájdeme aj určitú samotu. Zároveň bola pre nás dôležitá lokalita v blízkosti turisticky zaujímavého miesta a keďže si aj radi zaplávame, chceli sme pokojné more len s menšími vlnami. Všetky tieto atribúty spĺňala práve Mirissa, takže naša voľba bola jasná .

Museli sme prekonať už len jedinú prekážku, dostať sa vysoko z hôr až na úplný juh Srí Lanky. Našťastie z mesta Ella jazdia pravidelne autobusy buď priamo do Galle (letovisko Mirissa je po ceste), alebo mesta Matara a tam prestúpite na ďalší spoj do Mirissy. Cesta z Ella trvá približne 5 hodín, takže pokiaľ si chcete ešte v ten deň zaplávať, je dobré vyraziť skoro ráno.

My sme si vybrali ranný spoj o siedmej hodine. Jednak to bol priamy spoj do Mirissy a okrem toho sme dostali od domácich doporučenie, že tieto skoré ranné spoje bývajú menej preplnené. Opäť prišlo sklamanie, pretože autobus bol narvaný už v Ella, ledva sme sa doňho zmestili. Evidentne nám nebolo súdené aspoň raz si vychutnávať bezproblémovú jazdu po srílanských cestách .
Ľudia neustále vystupovali a nastupovali, bola tam poriadna tlačenica, v buse bola nechutná horúčava a boli sme radi, že sme nevypadli z otvorených dverí, keďže sme v nich stáli celú 5-hodinovú cestu, počas ktorej sme v obrovských výškach jazdili po serpentínach v šialenej rýchlosti. Kto pozná srílanský prípadne indický typ šoférovania, vie o čom píšem.

Boli sme šťastím bez seba, keď sme zacítili tú nezameniteľnú vôňu mora a bolo to dobré znamenie, že už nie sme ďaleko od nášho cieľa. V Matare vystúpila väčšina ľudí a konečne sme si mohli sadnúť. Potom sme si už len vychutnávali krásny výhľad z otvoreného okna, pretože celá cesta viedla popri pobreží.
Do Mirissy sme prišli okolo obeda, sadli sme si v miestnej vývarovni a začali hľadať ubytovanie. Nemuseli sme ani chodiť ďaleko, bolo to len cez cestu. Určite každému odporúčam Dream Palace Family Guest House, ktorý má výborné hodnotenie aj na Tripadvisore, aj na Bookingu a môžem to len potvrdiť. Izby boli komfortné, čisté, priestranné a personál veľmi milý a ochotný. Pláž bola hneď za ubytkom.

My sme si náš pobyt v Mirisse užívali plnými dúškami, perfektne sme si tu oddýchli po aktívnom, dvojtýždňovom putovaní a spoznávaní Srí Lanky a naozaj sme sa tu venovali len sladkému ničnerobeniu, leňošeniu na pláži, šanteniu sa v mori a chillu v plážovom bare, kde čerstvý mladý kokos stál v prepočte len neuveriteľných 40 centov!

Pláž je tu rozdelená na dve časti a medzi oboma plážami je malá úzka cestička, po ktorej sa počas odlivu môžete aj poprechádzať. Je zakončená veľkou skalou, ktorá doslova trčí z vody. Na skalu sa dá aj vyliezť a vychutnávať si odtiaľ nádherné západy slnka. Ak sa vám bude zdať tá väčšia pláž preľudnená, vyberte sa na druhú, menšiu. Nám sa tam podarilo nájsť zátoku, kde sme boli s Jankom jediní turisti .

Večer tu bola vždy úžasná, letná, romantická atmosféra, v každej reštaurácii na pláži hrala živá muzika, vo vzduchu sa šírila vôňa čerstvo ugrilovaných rýb a prechádzka po jemnom piesku a počúvanie šumu mora už bola úplne ako scénka vytrhnutá z nejakého ľúbostného filmu .

Hneď, ako sme prišli do Elly, som Jankovi povedala, že sa tu cítim ako doma a tento pocit sme spolu zdieľali. Pôvodne sme chceli zostať 2 noci, ale náš pobyt sme si predĺžili, pretože sa nám tu veľmi zapáčilo a keďže je to horská dedina, aj klíma tu bola výborná.

Ella toho ponúka oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Na svoje si tu prídu milovníci horskej turistiky a na výber máte hneď z niekoľkých trás. Jedinečným zážitkom je výstup na Little Adam´s Peak a sledovanie východu či západu slnka. Je to nenáročná túra, ktorú zvládne naozaj každý. Cesta sem sa vinie medzi čajovníkovými plantážami a celá trasa vám ponúka nádherné výhľady.

Pre tých odvážnejších odporúčam výstup na Ella Rock, kam trvá cesta približne tri hodiny. Závisí to samozrejme od vašej kondície a zdravotného stavu. Táto trasa patrí medzi tie náročnejšie a je dobré ísť so sprievodcom, pretože na vrchol nevedú schody, ani žiadna označená cesta.

V okolí Elly nájdete aj pekné vodopády, najznámejší je Rawana Ella Falls, kúpanie je tu ale na vlastné riziko, na čo upozorňujú aj tabule. Niekoľko ľudí sa tu už v minulosti utopilo.

Keďže všade naokolo sú čajovníkové plantáže, bolo by hriechom vynechať ich návštevu a my jednoznačne odporúčame aj prehliadku niektorej z tovární na spracovanie čaju. Osobne sme zavítali do Uva Halpewatte, kde sme si najskôr vypočuli malú prednášku o tejto zázračnej rastline, jednotlivých fyzikálnych a chemických procesoch spracovania čaju a neskôr nás zaviedli aj priamo do továrne, kde sme si všetko pozreli na vlastné oči. Nasledovala ochutnávka rôznych druhov čaju, ktoré sme si na záver mohli aj zakúpiť. Milujem čaje, preto som neváhala ani minútu a čerstvý cejlónsky čaj priamo z továrne som si aj kúpila. Tá chuť je jedinečná a neskutočne lahodná . Fotky priamo z továrne žiaľ nemáme k dispozícii, pretože natáčanie aj fotenie tam bolo prísne zakázané.

Prehliadka trvala hodinu a vstupné bolo 300 rupií. Dostanete sa sem veľmi jednoducho, buď tuktukom, alebo miestnym autobusom (zastávka v Ella je pri Curd Shope a tam si počkáte na bus Ella-Bandarawela, vystúpite na zastávke Kumbawela a počkáte si na ďalší bus Kumbawela-Badulla, šofér vám dá znamenie, kde máte vystúpiť). Potom je to ešte 1,7 kilometra do kopca priamo k továrni. My sme išli autobusmi a za lístky sme zaplatili 25 rupií/osoba. Oproti tomu tuktukári si za tú istú trasu pýtali 1200 rupií za spiatočnú cestu. Za 15 minútovú jazdu je to celkom dosť.

Ďalším skvelým zážitkom je známy Nine Arch Bridge, železničný most v horách medzi stanicami Ella a Demodara. Je to impozantná stavba s vysokými oblúkmi, postavená výhradne z kameňa a cementu. Z Ella sú to približne 3 kilometre a 2x denne tade prechádza vlak, preto si návštevu naplánujte práve na tieto časy, má to svoje čaro. Ranný vlak prechádza cez most 10:40 a poobedný 17:50. Samozrejme môžu meškať, ale rozhodne vám nebude vadiť chvíľu počkať, pretože výhľady sú tu bombastické.

Okrem turistiky ponúka dedinka aj jedinečný kulinársky zážitok a poviem vám, jedlo tu majú neskutočne dobré. Určite navštívte reštauráciu Matey Hut, ktorá je najlepšie hodnotená aj na Tripadvisore a naozaj právom. Jedlo je výborné, lacné a atmosféra miesta pohodová, taká originál backpackerská. Ľudia sa tu stretávajú, spoznávajú, vymieňajú si zážitky, tipy a infošky a kuchár je ozaj týpek, dal mi aj malú kuchársku lekciu prípravy Kotu Rotti, ktoré patrilo medzi naše obľúbené jedlá.

Večer zavítajte na chladené pivko či koktejly a fantastické, aj keď drahšie jedlo do Chill baru, kde to na troch podlažiach skutočne žije až do rána.

Po náročnom dni sa môžete nechať hýčkať na tradičnej ayurvédskej masáži alebo sa len prechádzať po dedine a vychutnávať si jeho atmosféru, ktorá nám pripomínala plážové letovisko počas príjemnej, letnej noci.

V Ella sme boli ubytovaní v Mc Queen homestay, trošku ďalej od hlavnej cesty a bola to skvelá voľba, pretože naša pani domáca bola tá najlepšia osoba pod slnkom. Zniesla by nám aj modré z neba, úžasne sa o nás starala a pri spomienke na jej kráľovské raňajky sa nám ešte aj teraz zbiehajú slinky v ústach. Konečne sme si vychutnávali tradičné srílanské raňajky (dhal kari, zemiakové kari, kokosové kari, placky rotti, fantastické palacinky plnené smaženým kokosom a palmovým cukrom a k tomu čerstvé exotické ovocie a šálka čierneho cejlónskeho čaju), mňam… jedna báseň.

Jednu noc sme strávili v Sudumal cottage, kde sme mali takisto milú pani domácu, ktorá nám hneď po príchode ponúkla kávu z čerstvo upražených kávových zŕn, ktoré im rastú priamo na záhrade. Lepšiu kávu som ešte v živote nepila! Večer nám pripravila bohatú hostinu (asi 10 rôznych druhov kari) a ak by ste mali záujem, robí aj cooking class, je to výborná kuchárka, určite odporúčam .

Pre nás bola Ella miestom, kde sme sa cítili úplne najlepšie a aj keď ho mnohí označujú za spiace mesto, my ho tak rozhodne nevnímame a som si istá, že si tu každý návštevník príde na svoje.

Keď sme už počuli, ako sa vlak približuje, niekoľko stoviek ľudí sa dovalilo na náš perón a neveriacky sme krútili hlavami, že nie je možné, aby sme sa všetci zmestili do vlaku. To sme si už naozaj hovorili, že si sadnúť MUSÍME, lebo predstava, že celú cestu budeme stáť v tak preplnenom vlaku bola desivá. Úsmev z tváre nám zmizol v momente, keď vlak zastavil. Ten bol už pri príchode taký plný, že sme prestali veriť, že sa nám podarí vôbec nastúpiť. Sen o voľných miestach na sedenie sa okamžite rozplynul a teraz sme sa modlili, aby sme sa do Elly nejako dostali. Na poslednú chvíľu sa nám podarilo naskočiť do jedného vozňa aj s našimi tromi batohmi, level tlačenia sa ako sardinky dosiahol úplne nový rozmer a ja som doslova stála na jednej nohe, pričom ostatní ľudia si už takmer sedeli/stáli na hlavách. Každú končatinu som mala inde, hlavu vykrútenú, dýchať sa už vôbec nedalo a z každej strany sa na mňa ešte valili batožiny ostatných cestujúcich. Tento “najúžasnejší” zážitok zo Srí Lanky sme v momente prestali vnímať pozitívne, pretože nielen že sme z výhľadu nič nevideli, ale tu už sme pomaly bojovali o svoje prežitie.

Tip pre vás: Ak sa chcete vyhnúť tejto situácii, odporúčam vám kúpiť si lístky s miestenkami aspoň týždeň dopredu, lebo sa rýchlo vypredávajú (vlak jazdí na tejto trase len 3x denne a nával turistov býva obrovský) a ak sa vám to náhodou nepodarí, vyberte sa na stanicu Peradeniya, kde stojí vlak ešte pred Kandy a máte aspoň nejakú šancu na to, že nájdete voľné sedadlá.

Vlak každú chvíľu zastavoval v menších staniciach a niekoľko miestnych aj vystúpilo, takže sme konečne mali viac priestoru spraviť aspoň nejaký pohyb nohou, ktorá mi medzičasom už úplne odumrela . Keďže sme stáli v blízkostí dverí, ďalší veľký zážitok bol, ak nejakí ľudia chceli vystúpiť z vlaku. Navyše medzi nami neustále kľučkovali predajcovia rôznych jedál, orieškov, ovocia a nápojov, takže sme sa obohatili o niekoľko nových modrín a kopancov. Aspoň teda ja (Livka).

Zo začiatku sme boli naozaj vytočení, smutní a sklamaní, ale po dvoch hodinách jazdy sa všetko zmenilo. Veľa cestujúcich vystúpilo na stanici Hatton (odtiaľ sa ide na slávny Adamov vrch) a mne sa podarilo uchmatnúť to najúžasnejšie miesto na sedenie – vo dverách vlaku. To som si už vybrala aj foťák z batohu a práve nás čakal najkrajší úsek celej trasy, smer Nuwara Eliya (Nanu Oya). Smerom z Kandy do Nanu Oya sú tie najlepšie výhľady po pravej strane a z Nanu Oya do Ella po ľavej strane… len aby ste s tým počítali .

V sekunde som zabudla na všetko zlé, čo sme prvé hodiny cesty zažívali a to, čo sme videli a atmosféru tejto trasy nedokáže zachytiť ani tá najdrahšia kamera. Míňali sme ryžové polia, banánovníky, nádherné kopce, ale čo nás najviac očarilo, boli čajovníkové polia. Kochali sme sa jedinečnými panorámami, stovkami odtieňov zelenej a zažívali sme neopísateľný pokoj a harmóniu. Nebudem sa už viac rozpisovať, nech za mňa hovoria fotky.

Tento zážitok patrí rozhodne medzi tie, na ktoré budeme ešte dlho spomínať a ak niekedy navštívite tento malebný ostrov, nemôžete ho vynechať ani vy. Stojí to naozaj zato a budete očarení všetkou tou krásou.

Po výdatných raňajkách sme sa teda vybrali na miestnu autobusovú stanicu Goods Shed, odkiaľ jazdia pravidelné spoje buď priamo do Sigiriye, alebo do mesta Dambulla, potom je to už len 15-20 minút busom alebo tuktukom na Leviu skalu. Čakala nás dlhá cesta, preto sme si vybrali klimatizovaný expresný autobus za 340 rupií/osoba a do Dambully sme to dali za 2,5 hodiny. Tam sme si už odchytili lokálny spoj, ktorý nás odviezol priamo do Sigiriye.

Aj keď väčšina turistov má namierené na famóznu Leviu skalu, v našom prípade to tak nebolo. Rozhodli sme sa pre lacnejšiu alternatívu a v krátkosti vám vysvetlím prečo. Samozrejme, je to magické miesto, jedinečné archeologické nálezisko svojho druhu, určite ponúka krásny výhľad na celé okolie a dýcha z nej história, ale teraz príde to ALE – vstupné zvyšujú snáď každý mesiac a v čase našej návštevy už dosiahlo rekordných rozmerov. Aktuálna cena lístka pre osobu je 4500 rupií (cca. 30 eur), v prípade, že ste cudzinec a domáci to majú len za 50 rupií. Schválne som si to prepočítala na kalkulačke a je to neuveriteľných 90x viac pre turistov. A to už je vážení naozaj na zamyslenie. A keď vidím, akým tempom zvyšujú cenu lístkov, o rok to bude možno už aj 6000 rupií.

Už len z princípu sme teda zvolili inú alternatívu, oveľa lacnejšiu a tou bola skala Pidurangala Rock, ktorá sa nachádza približne 2 kilometre od slávnej Sigiriye. Navyše sem nechodí moc turistov, takže nemusíte stáť hodiny vo fronte na lístky na praživom slnku, aj výstup je tým pádom rýchlejší a vstupné bolo len 500 rupií.

Ešte v autobuse z Kandy sme sa spoznali s nemeckým párikom, ktorí nám robili pri výstupe na skalu spoločnosť.
V ten deň bola obrovská horúčava a my sme boli behom pár sekúnd celí mokrí. Výstup bol skutočne náročný, tesne pred vrcholom už boli masívne skaly a vyštverať sa po nich nám dalo poriadne zabrať.

Nakoniec sme úspešne dobojovali a keď sme dosiahli vrchol a uvideli to okolie z vtáčej perspektívy, bol to neopísateľný pocit. Čo bolo najlepšie, že sme tam boli len my dvaja s Jankom, nemecký párik a dvaja Austrálčania, s ktorými sme sa tiež skamarátili a dali nám super tipy ohľadom Srí Lanky a jeden pes, ktorý tam oddychoval. Takmer celú skalu sme mali len pre seba  a ja som nevedela, kde sa mám skôr pozerať. Tie výhľady boli jednoducho neuveriteľne nádherné. A odkiaľ mať ten najlepší výhľad na Leviu skalu? No predsa z Pidurangala Rock!

Cestou späť sme odchytili tuktukára, ktorý nás zaviezol na autobusovú stanicu, pretože v tom teple by sme tie takmer 3 kilometre už pešo nedali a dal nám zaujímavý tip, avšak podľa mňa nesplniteľný – Levia skala sa dá vyliezť aj zadarmo, z boku. Ale keď sme sa pozreli na cestú, ktorú nám ukazoval, usúdili sme, že do toho sa môže pustiť jedine samovrah.

Netrvalo dlho a čoskoro pri nás zastavil autobus, ktorý smeroval do Dambully. V tomto meste sa nachádza ďalší významný chrám, presnejšie chrámový komplex – Dambulla Cave Temples. Tento mystický jaskynný chrámový komplex pozostáva z piatich samostatných jaskýň v skale, v ktorých je 150 podôb Budhu. Sú takisto na zozname UNESCO. Vstupné stojí 1500 rupií/osoba.

Už sa zotmelo, keď sme sa dostali naspäť do mesta a keďže na autobusovú stanicu to bolo pomerne ďaleko, rozhodli sme sa jeden si stopnúť po ceste… a podarilo sa nám to . Stopovanie auta je pre lúzrov, ale stopovanie autobusu, to už je iný level .

Bol to miestny bus, bez klímy, cesta stála len 100 rupií/osoba a boli sme v ňom jediní turisti. Celú cestu nás zabával veselý Srílančan s dobrou angličtinou, pretože dlhé roky žil v Emirátoch a živil sa tam ako taxikár.
Jazda autobusmi po Srí Lanke nabrala nový rozmer a to, čo predvádzal náš šofér už hraničilo s hazardom. Na druhej strane, celú cestu sme dali za 2 hodiny a to sme ešte naberali nových ľudí a chvíľu sme ešte aj stáli v meste Matale.

Vegetáciu záhrad tvoria tropické druhy rastlín pochádzajúce z celého sveta a nájdete tu aj niekoľko rarít, ako napríklad Jávsku vŕbu (Ficus benjamina) uprostred veľkej trávnatej plochy a jeho koruny zaberajú rozlohu 16 árov. Ďalším unikátom je tzv. Double Coconut Palm (palma seychelská) – palma, ktorá má dvojité kokosové orechy, pričom ide o najväčšie a najťažšie orechy v rastlinnej ríši. 1 kus váži v priemere až 15-20 kilogramov! Nuž, nechcela by som stáť pod tou palmou keď z nej náhodou padne kokosový orech.

Cez bohatú kolekciu fikusov sme sa dostali až k visutému mostu nad riekou Mahaweli Ganga a pre mňa to bola skúška odvahy. Jednak sa bojím výšok a zároveň to bol prvý visutý most, cez ktorý som kedy prešla. Nakoniec som bola na seba hrdá, že som to bezproblémovo zvládla, strach je predsa na to, aby sa prekonával. Odmenou mi bol úžasný adrenalínový zážitok a nádherný výhľad na tečúcu rieku obklopenú bujnou vegetáciou.

V diaľke sme už videli tzv. Veľký kruh, ku ktorému sme sa dostali cez dlhú palmovú alej a všade navôkol poskakovali hravé opice. V korunách stromov sme badali čosi visiace a keď sme sa priblížili, videli sme,že sú to veľké netopiere. Niektoré ešte spali a niektoré už veselo poletovali okolo stromov.

Tieto záhrady navštevujú aj oficiálne štátne návštevy ostrova a všetky významné osobnosti tu majú zasadený svoj strom. Preto tu nájdete napríklad aj strom Lady Diany, anglickej kráľovnej Alžbety, cisára Františka Jozefa alebo aj prvého kozmonauta Jurija Gagarina.

Miesto je bohaté aj na faunu a môžete tu vidieť vyše 80 druhov vtákov, z toho 10 endemických, 80 druhov motýľov, plazy, niekoľko druhov obojživelníkov, hmyz, opičky makak, netopiere alebo aj cibetku.
Každoročne túto botanickú záhradu navštívi až okolo 1,5 milióna ľudí. My sme tu strávili takmer celý deň, pretože to bol obrovský areál a chceli sme z neho vidieť čo najviac.

Po návrate do Kandy sme sa znova chceli zastaviť v chráme Budhovho zubu, tentokrát som však ja nebola vhodne oblečená, mala som totiž viac vykrojené šaty, než uznali za vhodné. Dress code je tu naozaj prísny a vojak/vojačka pri vstupe kontroluje každý odhalený milimeter vášho tela. Popri chráme sa potuloval predajca sarongov, ktoré ponúkal na predaj za neuveriteľných 10 EUR. No nekúp to . Bežná cena na miestnom trhu je 2-3 eurá za kus, avšak už bolo všetko zavreté a nám nič iné neostávalo, než sa vrátiť na naše útulné ubytko na svahu.
Odtiaľ sme si už vychutnávali krásny západ slnka s chladeným pivom Lion v ruke. Dokonalá romantika, čo poviete?

Cesta do Kandy mala trvať 3,5 hodiny, pohodlne sme sa usadili na naše miesta a vychutnávali si nádherný výhľad na zelenú krajinu. Míňali sme aj chatrče postavené vedľa železničných koľají a sledovali ľudí, ako žijú, pracujú a fungujú v takomto prostredí. Žili skromne, v chudobe, avšak smiech a úsmev im z tváre nezmizol. Obrovskú zábavu pre nich znamenal prejazd vlaku a mávali na nás z jednej aj druhej strany, zdravili nás a rozdávali úsmevy. Vtedy som sa zamyslela nad tým, ako málo stačí niekomu ku šťastiu.

V našom vagóne s nami cestovala početná srílanská rodinka, ktorá sa nám aj prihovorila. Nakoniec sme sa tak skamarátili, že sme si aj vymenili kontakty a doteraz si spolu píšeme . Samozrejme nechýbal “selfie maratón”, ako sme si všimli, obyvatelia tohto ostrova sú doslova zaťažení na selfíčka a fotia sa vždy a všade.
Po istom čase nás už omrzelo sedenie na “pohodlných” sedadlách a zvolili sme zaujímavejšiu alternatívu, sadli sme si priamo do otvorených dverí vlaku. To bol teda zážitok na nezaplatenie! Mali sme ten najúžasnejší výhľad na tú čarovnú prírodu, ktorá nás obklopovala a ostali sme v nemom úžase. Bolo to niečo neskutočné, toľko odtieňov zelenej sme videli snáď len na prírodopisných kanáloch a teraz sme tu, pozeráme si ten film naživo a sme okúzlení.

Do Kandy sme prišli tesne pred dvanástou. Náš guesthouse sa nachádzal na obrovskom kopci a keď sme tam dorazili, so širokým úsmevom nás privítal majiteľ ubytka Amrita resort. Hneď nám dával tipy a rady, ktoré miesta sa oplatí navštíviť, vždy nám ochotne poradil, keď sme niečo nevedeli.
Po krátkom odpočinku sme sa vybrali do mesta, najprv sme sa zastavili pri vyhliadke Arthur´s Seat, odkiaľ sme mali Kandy ako na dlani. Neskôr sme prišli k jazeru Kandy lake, kde sme si dali kolečko a nasávali atmosféru tohto kráľovského mesta. Večer sme chceli zavítať do slávneho chrámu Budhovho zubu, ktorý sa nachádza na brehu jazera, ale bohužiaľ nás nepustili dovnútra, pretože Janko mal nohavice len po kolená.
Tento chrám je jeden z najdôležitejších chrámov na Srí Lanke, pretože budhisti z celého ostrova veria, že je tu ukrytá vzácna relikvia – Budhov zub. Toto miesto je zapísané na zozname UNESCO od roku 1988.

Samotné Kandy je druhé najväčšie mesto na Srí Lanke a má veľký historický význam –  je posledným hlavným mestom už zaniknutého Sinhálskeho kráľovstva. Kandy leží v srdci ostrova, v zelenom údolí obklopenom mohutnými horami, v nadmorskej výške 500 metrov. Mesto malo v minulosti obrovský strategický význam práve pre jeho polohu uprostred hôr a miesto sa dalo dobre brániť. Preto sa sem presťahovalo hlavné mesto kráľovstva a svoju nezávislosť sa mu podarilo zachovať až do roku 1815, kedy bolo dobyté Britmi. Mestom preteká aj nadlhšia rieka Srí Lanky, Mahaweli, ktorá sa na severovýchode ostrova vlieva do Indického oceánu.

Na nasledujúci deň sme mali naplánovanú návštevu kráľovskej botanickej záhrady Peradeniya a ako to celé prebiehalo, si môžete  prečítať v nasledujúcom článku.

Do nášho odletu ostával mesiac, najvyšší čas na naplánovanie trasy, značenie miest, ktoré rozhodne chceme vidieť, urobiť si prehľad o cenách, možnostiach dopravy, ubytovania a podobne. Zvládnuté na jednotku, uvidíme, ako to bude vyzerať v praxi . S hlavou plnou predstáv, myšlienok a informácií sme si sadli na naše miesta v lietadle, pozerali von oknom na nočný, rozsvietený Dubaj a ponorili sa do ríše snov. O štyri a pol hodiny neskôr naša mašina dosadla na pristávaciu plochu… prvá zastávka – Colombo.

Po všetkých nutnostiach na letisku, t.j. víza, imigračné, pozbieranie batožiny a zamenení peňazí sme vyrazili do neznáma. Prvá facka prišla hneď, ako sme opustili letiskovú halu – obrovské teplo a vlhkosť vzduchu, uff… tak na toto si budeme musieť rýchlo zvyknúť. Mokrí ako myši sme boli doslova za pár sekúnd. K tomu ešte ťažké batohy, oblečenie, ktoré sa nám už lepilo na telo, bude to náročnejšie, než sme si mysleli, ale to dáme.
Po prvotnom teplotnom šoku sme ešte museli odolávať ataku hyperaktívnych taxikárov a ich šialeným ponukám za odvoz do centra mesta, ale aj to sme zvládli. Mali sme totiž dopredu naštudované, že jazdí pravidelný spoj číslo 187 spred letiskovej haly priamo do centra mesta na autobusovú stanicu za niekoľkonásobne nižšiu cenu, akú ponúkali taxikári alebo tuktukári.
Jeden autobus práve zastavil, tak sme hneď nasadli a za niekoľko minút sme už vyrážali do centra Colomba. Letisko Bandaranaike sa nachádza 35 km severne od hlavného mesta a cesta autobusom trvá približne hodinu, avšak to silno závisí od dopravnej situácie v meste a na diaľnici.
Počas našej jazdy nás prekvapilo niekoľko vecí – v akej dobrej kvalite sú srílanské cesty, šialená jazda tuktukárov a neskutočná špina v hlavnom meste. Vraveli sme si OK, sme na predmestí, v centre mesta a v okolí turistických pamiatok to už bude určite lepšie. Samozrejme sme sa mýlili. Srílančania si nerobia moc starosti s tým, kam hádžu odpadky. Zároveň to bol náš najväčší problém, pretože takmer nikde nemajú odpadkové koše a keďže sa my dvaja s Jankom snažíme čo najviac chrániť prírodu, všetky smeti sme museli vláčiť so sebou až na izbu, kde sme ich mohli konečne vyhodiť.

Autobus nás vysadil kdesi pri ceste, vôbec sme nemali predstavu o tom, kde presne sme, pretože naše offline mapy sa práve rozhodli štrajkovať. Zložili sme si batohy a modlili sa, aby sa nejako rozbehli. Vtom sme začuli vlak, čo bolo dobré znamenie, pretože sme vedeli, že sme niekde v blízkosti vlakovej stanice. Kráčali sme za tým zvukom a naša intuícia neklamala, ocitli sme sa na hlavnej vlakovej stanici, odkiaľ to bolo už len kúsok k nášmu ubytovaniu. Na stanici sme si ihneď šli zakúpiť lístky na vlak na ďalší deň do mesta Kandy. Nebolo to také jednoduché, pretože stanica Colombo Fort je jeden obrovský chaos a netušili sme, pri ktorom okienku sa predávajú lístky práve do nášho mestečka. Postavili sme sa do fronty na All tickets a čakali. Po 15 minútach sme sa konečne dostali na rad a vtom prišlo sklamanie. Celý čas sme tam stáli zbytočne, pretože lístky na rezerváciu sa kupujú pri okne číslo 17. No nič, ideme ďalej. Po nejakom čase sa nám to miesto konečne podarilo nájsť a bola to vlastne samostatná miestnosť s niekoľkými prepážkami, kde sa dali rezervovať lístky. Na výber máte z niekoľkých tried – prvá, druhá a tretia. My sme si zvolili druhú triedu s miestom na sedenie. Cena bola 280 rupií na osobu, bez rezervácie by to bolo len 190 rupií.

Paráda, lístky máme zakúpené, mohli sme sa vybrať k nášmu hotelu, ktorý sme si zajednali dopredu cez Booking.com. Naše offline mapy sa konečne spojazdnili a ukazovali nám 2,3 km k nášmu cieľu. S batohmi na chrbte je to celkom dosť, tak nám neostávalo nič iné, než si odchytiť tuktukára a vyskúšať si našu premiérovú srílanskú jazdu. Dávajte si veľký pozor na podnikavých tuktukárov, pretože na 100 % vás budú chcieť obrať o čo najviac peňazí aj za najkratšiu možnú trasu. Vedzte, že 1 km jazdy stojí 50-100 rupií v závislosti od terénu, takže ak napr. za 2 km trasu od vás vypýtajú 300 rupií, tak je to jednoznačne nadsadená suma a reálne by ste im mali zaplatiť 150- 200 rupií, treba preto zjednávať a dať im najavo, že viete, ako sa veci majú, poznáte danú trasu a tváriť sa pred nimi ako skúsený cestovateľ a žiaden nováčik. Ak sa danému tuktukárovi vaša ponuka nebude páčiť, nič sa nedeje, len mávnete rukou a pôjdete ďalej. Buď sa za vami rozbehne on sám a vašu ponuku nakoniec prijme, alebo o pár metrov ďalej sa už o vás budú biť iní tuktukári, ktorí chcú zarobiť.

My sme si teda jedného stopli, dohodli sme sa na rozumnej cene, nasadli a o niekoľko minút sme sa ocitli pred naším hotelom, ktorý sa nachádzal len niekoľko stoviek metrov od jazera Beira lake, ktoré je najväčšou vodnou plochou v Colombe. Bolo ešte skoro ráno a check-in sme mali až okolo obeda, tak sme si len zložili veci a vybrali sa preskúmať okolie hotela. Chceli sme sa hlavne niekde najesť a kúpiť si vodu, no mali sme smolu, pretože po oslavách Nového roka (áno, Nový rok oslavujú v apríli) bolo takmer všetko zavreté a o dobrom jedle sme mohli len snívať. Ako sme sa prechádzali úzkymi uličkami, všímali sme si prostredie, budovy, ľudí, farby a vône a snažili sa čo najviac nasávať atmosféru hlavného mesta. No hlad, smäd a obrovské teplo nás vyhnali naspäť na hotel, kde nám oznámili, že naša izba je už pripravená, môžeme sa ubytovať. Hurááá!

Po niekoľkých hodinách spánku sme sa vybrali do víru veľkomesta a našou prvou zastávkou bolo práve jazero Beira lake a na ňom ležiaci chrám Seema Malaka. Je to pekný maličký budhistický chrám postavený na vode so sochami Budhu v jeho rôznych podobách. Kedysi toto miesto slúžilo na inauguráciu mníchov. Vstupné do tohto chrámu je 200 rupií na osobu a vyžaduje sa tu určitý dress code, tzn. dlhé nohavice alebo sukňa a zahalené ramená, pred vstupom do chrámu sa treba vyzuť.

Samotné jazero je čisté, okolie pekne upravené, môžete si tu dokonca požičať vodné bicykle v tvare gýčovitej bielej labute a spoločnosť vám budú robiť volavky, kormorány či pelikány. Vtáky sú na Srí Lanke úplne všade a je ich naozaj veľa. Sú totiž zákonom chránené. Ich zabitie sa trestá, na čo upozorňujú aj mnohé tabule zavesené pri vstupe do parkov či na budovách a podobne.

Len niekoľko minút od jazera sa nachádza ďalší chrám Gangaramaya, ktorý na nás pôsobil mierne chaoticky, pretože sme tam videli akýsi mix všetkého možného – sochy Budhu, čínske sochy a prvky hinduizmu, no neskôr sme sa dozvedeli, že to sú všetko dary z rôznych zemí.

Tento chrám je zároveň najdôležitejším v Colombe a nachádza sa tu posvätný strom, figovník, ktorý symbolizuje poznanie. Budha práve pod týmto stromom dosiahol osvietenie. Okolo stromu je nádvorie s niekoľkými budovami a spomínanými darovanými predmetmi. Toto miesto malo pre nás zvláštnu, magickú atmosféru a s pokorou a úctou sme sledovali ľudí, ako sa klaňali a modlili k posvätnému stromu. Vo vzduchu bolo cítiť vonné tyčinky a kadidlo a my sme sa tiež dostali do istého kľudu a pohody, až sa nám odtiaľto ťažko odchádzalo.

Našou poslednou zastávkou bol mestský park Galle Face Green, ktorý sa nachádza pri pobreží a je lemovaný burácajúcim morom s divokými vlnami. Domácim to ale vôbec nevadilo, vo vode sme ich narátali hneď niekoľko a bolo vidno, ako si náramne užívajú šantenie sa v rozdivočenom mori.
Pozdĺž promenády boli stánky s jedlom, rôznymi gýčovinami, hračkami a na obrovskej trávnatej ploche si domáci rozložili piknikové stoly, ležali na deke, deti si púšťali šarkany (čo je ich obľúbená zábava) a vychutnávali si čarovné chvíle strávené s rodinou. Do toho znela z reproduktorov tradičná srílanská hudba a my sme sa cítili ako v úplne inom svete.
Keď začalo zapadať slnko a sledovali sme obrovské vlny rozbíjajúce sa o skaly, to už sme sa cítili úplne ako vo filme. Počkali sme si na záver tohto divadelného predstavenia a na hotel sme sa dostali až za tmy.

Po našich počiatočných obavách nakoniec náš pobyt v Colombe dopadol celkom dobre, videli sme nádherné miesta, zoznámili sme sa s miestnou kultúrou, užili si šialenú jazdu po meste a večer sme líhali do postele obohatení o kopec nových zážitkov.
Na hlavné mesto sme si vyhradili len jeden deň, ale myslím si, že to úplne stačí, lebo tu nie je moc čo vidieť. Hlavné pamiatky sme si za ten deň stihli pozrieť a okrem toho je tu všade len chaos, špina, schátrané domy a slumy, ktoré sa striedajú s modernými budovami, budhistickými chrámami a koloniálnymi stavbami.